už nevládzem chcem zomrieť, ale som strašne zbabelá odísť odtiaľto...v podstate mám všetko, čo chcem, tie najzákladnejšie veci,mám lásku, rodičov, ktorí ma milujú, bývanie, som výborná študentka... je mnoho ľudí, ktorí by si priali mať život aspoň trošku ako ja, ale ja nemám už pre čo žiť, jediné, čo ma tu drží, je môj priateľ, rodina, keby som nemala ich, tak už tu nie som....vlastne ja len tak prežívam,,len kvôli nim...ja neviem...asi by som sa mala už dať liečiť, lebo sú to strašne choré myšlienky, ktoré neovládam ja, ale ony ovládajú mňa...ja vlastne nechcem radu, len som to potrebovala niekomu napísať, myslite si o mne čo chcete aj to mi je jedno..
Viem, že smrť nie je riešenie, ale čo ak....
veronika_
hamma
Boris Vian svojho času v istom príbehu napísal, že kým človek nie je mŕtvy, nie je to dokonalé, nie je to úplné.
Čosi na tom bude.
nenajdena
neboj ludia su na tom poodobne alebo horsie ako aj ja...pozri temu nocne mory, strach
veronika_
severanka...išla som tam skôr preto, aby som pomohla iným, ja sa celkom rada obetujem...vlastne myslím si, že počas štúdií na ničo pozitívne a dostatočne motivujúce prídem
veronika_
martina. veď práve tá zbabelosť, ale smrťou sa naozaj nič nevyrieši, len ublížime iným, je to taká sila, ktorá nás tu drží, poznám veľmi dobre ten pocit, a hlavne tá rodina, ktorá vás pripútala k životu a neustále musíme obetovať všetky naše sily pre nich...musíme nájsť nejaké riešenie, niekedy sú aj lepšie dni..
martina.
veronika, ja mám tiež také pocity. Lenže ja mám 37 rokov. Som slobodná, bez priateľa , mám rodinu, prácu... Ale nič ma neteší. Som vždy smutná. A ani ja nechcem žiť. Keby nebolo rodičov a toho, že im ublížim, už by som nežila. Len ja som na samovraždu zbabelá.
severanka
veronika_: a na psycholu si šla preto, lebo si podvedome verila tomu, že si svoje problémy tým vyriešiš... :( :(
veronika_
no rok som na psycho,,,nie je to dlho... čudné veci áno? potom hneď môj otec prešiel tromi ťažkými operáciami, teraz má problémy s chodením, najlepšia priateľka mi skončila na psychiatrií, keď ju pustili mala ťažký úraz, musela sa vzdať svojich najväčších snov,,, a ešte pár milých príbehov..najhoršie je, že sa na to len prizerám a nemôžem nič robiť, je to na zbláznenie
severanka
veronika_: koľko rokov si na psychole?
btw, veď tak zájdi za psychologom.. a aké čudné veci ?
mimi54
netreba sa hned vzdávat a všetko vidiet čierno...aj tern psychiater určite ti pomože, ved tam len skus zajst a uvidiš, možno budeš milo prekvapená...ak ti aj da nejaké lieky a nebude sa ti to zdat nemusiš ich brat..všetko je len na tebe..skús k sebe hladat cestu a nauč sa mat rada...
veronika_
no veď práve, ja som nebola vždy takáto, len je toho v poslednom čase na mňa akosi priveľa...v podstate som klamala, že mám až taký úžasný život, začalo sa to asi pred dvoma rokmi, keď moju mamu zrazilo auto, začali sa diať čudné veci a odvtedy mám také myšlienky vtedy som si prisahala, že moju rodinu a priateľov nikdy neopustím a ja som sa na tých ľudí strašne naviazala a žijem v podstate len pre nich a seba zanedbávam...čo sa týka vyšších potrieb,,tak zrejme to má nejakú podstatu
