Zivot bez priatelov..

no to by zaujímalo aj mna s tým psychologom..či to vôbec nejako pomohlo,či sa to aj oplatí

nahodou ste nerozmyslali na psychoterapiou? zaujima ma ake s nou mate skusenosti v pripade ze ste absolvovali nejake sedenia :)

Zaran ty si to dobre vyriešila :) najlepšie sa nad nimi nepozastavovať a netrápiť.Ja som ešte v tej fáze že ma to trápi a štve.Ja som im vždy pomohla najviac ako som mohla vždy ked sa dalo a ony sa takto ekne odvďačujú,pekné od nich.Najlepšie asi nájsť nové kamarátky (keby to bolo tak ľahké ako sa to povie).Aj ja bývam v dedine a práveže ony tu boli také dve najbližšie osoby (okrem mojich rodičov).Po čase človek nakoniec zistí komu začo stál.

Ach,mizabell,ani nevieš ako ti rozumiem,ako keby si písala o mne :).Presne ten istý problém trápi no vlastne trápil aj mňa,úplne!to isté!Tiež mám také dve "kamarátky",ktoré spolu chodia von,len oni dve,kadečo spolu prežijú a potom o tom predo mnou hovoria,ja samozrejme neviem o čo ide,ked sa ich opýtam čo sa vlastne deje,oni nemajú potrebu mi nič povedať a vykecávajú o tom dalej,sa cítim tam jak debil :(.Tiež sem-tam mi dačo povedia,nejakú novinku ale majú predo mnou veľa tajností:(a čo sa týka mňa,mojích problémov......ako nezaujíma ich to absolutne,ake keby som ani neexistovala,hlavne že oni ešte dllllhy,dlhý čas riešia každú jednu banalitu(fakt banalitu!!!!!!)čo sa jednej z nich stane.Už ma to ani nemrzí,len ma štve,že sa niekedy ku mne správajú jak k menejcennej a tak ich začínam pomaly brať aj ja.V škole nejako vydržať,aj s nimi a vytúžený domov :D,na dedine.Veľa krát som sa preto všetko trápila ale už ma to prechádza,nemá to pre mňa cenu,ani ony dve.Vždy som bola naučená žiť sama so sebou.Teraz to možno vyznie ako keby som bola zakomplexovaná alebo namysléná ale také falošné kamarátky ako ony dve nepotrebujem,len čo by som pre ne trápila a nebaví ma to .....

Lucia uplne ťa chápem..zažívam to isté.Asi pred mesiacom t bolo ešte všetko fájn,ale potom neviem čo sa stalo a akosi s ami moje dve najlešie kamarátky odsudzili.Dokonca začali chodiť spolu von iba ony dve bezo mňa.Hovoria si rzne veci,o ktorých sa neviem a potom sa o tom rozprávajú predo mnou ako keby nič( a ja pravdaže nevim o čo ideň.Možno soms a v poslednom čase trochu zmenila ale to preto lebo mám dosť problémy (PPP ktoré som už čiastočne prekonala,OCD)ale nikomu som o tom nehovorila.Určite videli že sa niečo deje,ale ani jednu to nezajímalo.Ked sme boli vonku a ja som bola uplne smutná,taká zarmutená jednoducho bez nálady ani jedna sa ma neopýtala čo mi je.Namiesto toho ma začali ohovárať že som sa stala namyslenou lebo sa s nimi nebavím a zazerám po nich (vobec som nezazerala).Som ten typ človeka ktorý o problémoch druhým nehovorí lebo viem že ich to nezaujíma ale ony mali byť moje kamarátky a mali sa zaujímať.Teraz už kamarátky asi nemám a je to fakt hnusný pocit.Chcela by som stretnúť niekoho kto by mi rozumel..

V dnešnom svete,plnom pretvárky a závisti radšej nemať žiadnych priateľov ,ako falošných.Nie nadarmo sa hovorí :
V núdzi poznáš priateľa :)

hop,
samozrejme že to teraz, keď už mám svoju rodinu, tak tragicky neberiem, :) len v tých stredoškolských časoch som to niesla veľmi ťažko, a preto sa mi o tom ešte teraz občas sníva. Mám deti, ktoré ma milujú,aj muža, ktorý mi ešte občas povie ako ma ľúbi,...tak sa tým tak nezaoberám, ale keď ideme niekde do spoločnosti, tak cítim že to pretrváva, ale tiež je to otázka nálady, stačí trošku uznania a všetko sa už nezdá také čierne.
Medzi spolužiakmi dosť pomáha ak v niečom vynikneš (gitara na nejakej akcii,..Na dievčatá zaberá, keď chlapec pekne tancuje :)..proste v niečom byť lepší ako ostatní, ale ťažko bude radiť niekto, kto to nedokázal tiež. Ja som spolužiakov očarila až po maturite na svadbe spolužiačky práve tancom, ale už bolo neskoro....Držím ti palečky, všetko dobré.:)

ann1,
až tak tragicky by som to nevidel.teda deliť to na buď/alebo. možností je omnoho viac :) niekedy človeku stačí aj jedna "tá správna" osoba. Horšie je to potom, ak si dotyčn(ý/á) nájde partnera, založí rodinu. Tým páadom o toho človeka "prichádzaš", resp. strácaš tú jeho častejšiu spoločnosť. Preto je dobré mať priateľov trošku viac, ale tiež netuším ako na to. Ja nemôžem tvrdiť, že nikoho nemám. No predošlá situácia môže nastať. Spolužiaci ma neberú do úvahy vôbec mám pocit, resp. netuším ako byť pre nich zaujímavý. Nič o nikom neviem a naopak oni nevedia nič o mne. Netuším ako to zmeniť

fajn, že som našla ľudí s podobnými problémami, myslela som si, že ich mám len ja. V spoločnosti som rada, ale aj tak som väčšinu života sama, odhliadnuc od rodiny. Už od strednej školy som stále mala pocit,že som na chvoste, že nemá nikto záujem strácať čas so mnou. Pritom v tomto veku je to najdôležitejšie, človek naberá sebavedomie.
Aj teraz mávam z tohto obdobia sny, že som autsajder :(
Plne súhlasím s hopom,s tým istým bojuje aj môj syn. Prečítal už spústu kníh o tom a nepomáha, aj keď sa veľmi snaží, ja ho prehováram, že to prejde, ale po odžitých rokoch viem že neprejde. Buď človek má dar baviť ľudí a ľudia ho žerú, alebo má smolu. Houk

pokročili ste nejak? :) ja sa snažím byť uvoľnený a nemyslieť na to že niečo pokašlem, resp. že zo mňa bude zlý dojem. ono ani nie že sa na to nesnažím myslieť, ale proste na to nemyslím :) ale je to ťažké a stále som z toho smutný. nemám nikoho s kým by som mohol ísť von alebo sa aspoň porozprávať