Mám priateľa relatívne krátko, inak je vcelku milý, ale veľmi mi ubližuje, že sa aj pri mne obzerá za inými. Nerobí to vždy keď spolu niekam ideme, ale keď ho nejaká zaujme, tak si ide krk vykrútiť, jak ideme ďalej vkuse na každom kroku sa po nej vytáča. Komentáre má asi také, že aká je to škrata, že má celulitídu (v skutočnosti samozrejme žiadnu nemá), že má nesúmernú postavu a pod. Vyberie si pritom sexicu čo vyzerá napr. ako klon Pamely Anderson ako posledne (akurát že nemá až taký extrémny hrudník), čiže je viac než jasné, že myslí úplne opak toho čo mi hovorí. Mne to ubližuje, cítim sa menejcenná, mám pocit, že hoci je so mnou, najradšej by mal nejakú sexbombu a mňa má len preto, že sa na nič lepšie nezmohol. Ja som taká úplne obyčajná, nie som škrata, aj sa občas nejakým mužom páčim, hlavne keď sa nahodím, ale napriek tomu sa nemôžem ani zďaleka porovnávať so sexicami ktoré vyzerajú ako vystrihnuté z módneho časopisu. Už mi z toho tak hrabe, že mám zlý pocit aj keď vidím nejakú takú krásavicu hoci s ním nie som. Bojím sa s ním ísť von, sexíc je plné mesto, furt si má z čoho vyberať. A hoci sprvoti som pri ňom bola dosť žhavá do sexu, docela ma to prešlo, nemám na to chuť, neviem sa uvolniť, mám sklučujúci pocit že sa mu nepáčim, že ma má len tak a že si predstavuje tie bohyne z ulice. Ešte podotknem že on nie je tiež nejaký zrovna veľký krásavec, hoci si o sebe dosť myslí. Čo mám robiť?
Obzerá sa za inými
je mi ľúto, ze si v takej situacii, drzim ti palce
drzim ti palce , len hlavu hore, zacni si seba konecne vazit, nie si o nic menej ako on, a to ci sa uvedomi aj on do istej miery, je len na nom......
baby mate pravdu obidve, sme na vine obaja...odkedy som zistila tu skutocnost co sa hodlal spravit stala sa zo mna stihacka, citim sa ohrozena kazdou zenskou ktoru co i len stretnem aj bez neho...ale zacnem od seba a budem sledovat ci to s nim nieco robi a ked nie tak budem nutena urobit to, co mi je zatazko co i len povedat, ale rozidem sa s nim
luciferka, myslim ze on len tak neodide. naopak, myslim ze sa jej bude drzat zubami nechtami.
a ano, nie je to lahke, preto sa tolko zien necha cely zivot tyrat. a ich deti im to potom vycitaju.
chod k tomu psychologovi. nech si uvedomis kto si, ze mas pravo na normalny zivot a normalneho chlapa, a ako si presadit v zivote to svoje,a nenechat sa odbit alebo utlacat.
jajka, myslis ze je take lahke nechat otca svojho dietata len tak ist? myslim, ze by to nebolo lahke pre nikoho....
dzaness, chyba je aj v tebe a aj v nom....vzdy je to chyba oboch, len je smutne ze on to nemieni riesit a tym padom mu to asi vyhovuje....,mala by si prestat so ziarlivostnymi scenami a cakat ci sa zmeni aj on, ak hej, tak je to ok, ak nie a bude to zneuzivat tak sa an neho kasli...existuje na svete kopa ludi, budes si moct aj vyberat neboj nic.....takeho sa nesmies bat, lebo raz si uvedomis , ze si cely svoj kratky zivot zahodila len preto, ze si sa bala niecoho noveho, nejakej zmeny.....,budes lutovat to co si nespravila......a mala by ti mala byt na prvom mieste, aj jej bude lepsie ked budete dve, ako ked bude mat otca,ale stale sa budete hadat....o com to je? vies si predstavit takto cely svoj zivot?
hľadáš chybu v sebe? čo si spravila zle? že si bola slepá a nevidela si, že si tak všíma iné? že nemáš dosť sebaúcty, aby si ho poslala do čerta? že naďalej s nim ostavas, aj keď si ta nevazi a nezasluzi?
ze sa tvoja dcera bude divat na svoju utrapenu maminu?
jajka, viem som riadne sprosta, ale viem, ze strasne lubi malu a je mi luto ho nechat, ani mne nie je lahostajny, aj ked zivot s nim nie je prechadzka ruzovou zahradou...je chyba vo mne?
dzaness, pozval si inu babu ku vam domov na noc a ty si este s nim? a staras sa o neho? nemyslis ze si zasluzis lepsieho? jeho k psychologovi netahaj, chod tam ty, nech naberies trochu sebaucty a odvahy na rozchod. zivot s takym ch..om nie je zivot ale trapenie.
no nie je to normalne ja si to dokazem priznat, aj to viem, inak by som sama od seba nechcela ist ku psychologovi, ale vidim sama na sebe ze uz dalej takto nevladzem, vcera som bola vybavovat malej v banke nejaky ten ucet aj s poistenim a bol tam taky mily chlap, zartovali sme spolu a konecne som sa na chvilu citila ako normalny clovek, uz som mala pocit, ze sa nedokazem s nikym normalne porozpravat...ani si nevies predstavit ako mi potom bolo super, usmievala som sa potom este 15 min, samozrejme vecer som sa chcela s tym mojim porozpravat ako doriesime ten nas vztah, nech si normalne povieme, co nam prekaza a co s tym robit a myslis, ze sme k niecomu prisli? nie, vyhyba sa takymto rozhovorom, tak som isla spat a on, ze kam zas idem tak som mu povedala, nech mi da svaty pokoj a takto je u nas skoro na dennom poriadku...ale mas pravdu musim zacat so sebou nieco robit, kvoli sebe a kvoli malej, lebo nechcem aby trpela kvoli nasim nezhodam.
