som na dne

ja ti nieco poviem...
Ja mam istotu len vtedy, ked som na dne... a to preto, lebo viem, ze vsetko moze byt uz len lepsie...

ahojte,najprv k nevladzem:zhrnime to,si mlada,mala si kopu planov,vyska a tak,zaskocilo ta tehotenstvo.mna zaskocila vazna choroba.nemenila by si,ver.
takze sa pozbieraj,je tu babo,ktore potrebuje pohodovu matku,tak ako renata pise,ze ono za nic nemoze,ono sa na svet nepytalo.niektorí ti tu radili,co mas robit so sebou,aby si sa prebrala,myslim,ze safari pekne píše a suhlasim s nou.a ked to nepomoze,vyhladaj psychologa,psychiatra.to nie je hamba.aj renatadepka je v blbej situacii.som len o rok od teba mladsia,musis sa fakt obracat.hlvne,ze ste zdraví a davaj pozor,aby aj to babo bolo ok.no zvladla si v zivote vela,musis aj toto.
dievcatá,tazko vam radit,ja tiez smutná,ze moj zivot ide inym smerom,ako som chcela.kazdyy mame svoj kriz.
oldman vysvetluje rozdiel medzi depresiou a vnutornymi slzami.myslim,ze tych,co placuu je vela.
tak dievcatá,otriast sa a ist dalej.su tu drobcovia,ktorí vas potrebujuu........

Moja zlata,neviem ci je to nahoda ale akurat som natrafila na takyto prispevok a rano som pisala ja na inom fore o svojom trapeni.Takze este raz.Pozorne si precitaj o mne,mozno ti to pomoze rozhodnut sa.
Mam 35 rokov a 2 dost velke deti.S manzelom sme mali vyse 2 rokov velke nezhody,zacal gamblovat a brat drogy.Liecenie nebolo uspesne,dalej v tom pokracuje.Pred pol rokom sme sa koli tomu rozviedli,navyse prehral aj nas spolocny byt takze nas prichylila moja stara a chora matka ktora byva na dedine.Bolo pre mna velmi tazke prist spat na dedinu kde som vyrastala s dvoma detmi ako uboha chudera ktora je rozvedena.Depky boli u mna na dennom poriadku.A pravom.Pracu nemam,poberam socialne davky,manzel na obe deti plati 100 eur mes.Nedavno prisiel pozriet deti a chcel si zobrat este nejake zabudnute veci co mal u mna.Ostal na noc s tym ze rano pojde na vlak.A teraz ma zabite,ale ja neviem ako ani preco,jednoducho som sa s nim vyspala.Tipujete spravne,som tehotna !On o tom nevie,ani neviem ci ma zmysel mu to hovorit.Moja matka hned ako sa to dozvedela,povedala ze z jej domu musime odist,nemoze ma tu s 3 detmi vydrziavat,navyse ma sama velke problemy.Financne aj zdravotne. Ako teraz vyzeram ? Ako najvacsia krava na zemskom povrchu.Ano kludne do mna kopte,odsudzujte ma,hadzte do mna kamenom.Ja sama som este nedavno radila inym zenam ako maju zit a teraz to tu mam cierne na bielom ja.Zasluzim si to,lebo som sprosta ja to viem.Teraz sa na mna budu vsetci pozerat ako na rozvedenu flandru s dalsim deckom,ze je od mojho byvaleho manzela mi nikto ani neuveri :-))) ani nikoho nepojdem presviedcat. Viem ze mam uz uplne kompletne dosraty zivot bez moznosti svetlej buducnosti.Uz nikdy necakam od nikoho a nicoho radost,pochopenie,lasku ani nic dobre a pekne. Viem len jedno,ze to dietatko je predovsetkym moje,za nic nemoze,ono sa nepytalo na tento svet. Neskutocne ho uz teraz lubim a aj ked mu nikdy nebudem moc poskytnut nic pekne v zivote,aspon ho budem milovat celym svojim srdcom.Keby som sla na potrat (este stiham) vyriesila by som si bytovu otazku a urcite aj financnu situaciu nakolko mam slubenu pracu.Teraz o pracu pridem ale aspon viem,ze budem cely zivot pokojne spavat s vedomim ze som nezabila svoje vlastne dieta.

Pokiaľ nie si presvedčená na 100%, že dieťatko nechceš, tak na potrat nechoď. Trápila by si sa do konca života.
Nechaj tomu voľný priebeh, priateľ by Ti mal byť oporou a nie Ťa v tom nechať samu. Potom sa môžete rozhodnúť, čo ďalej.
Teraz keď si dieťatko videla, už ho tak ľahko nedáš preč.
Ja som v 7mesiaci, ale nikdy-nikdy za nič na svete by som ho nedala. Musela by som ísť s ním...

prave o to babo ide,,,este pred par tyzdnami som bola pevne rozhodnuta ze pojdem na potrat,,ved vsak som mlada a ze si doserem buducnost. Chodim na strednu chcem ist na vysku. Toto som stale priatelovi hovorila a on to babo chcel ale som ho pomaly dokopala k nazoru, ze to jednoducho pojde prec. Ale pred par dnami moje rozhodnutie zmenilo sono. Videla som moje male babenko ako mu spokojne bije srdiecko. Teraz som aj par dni o tom premyslala, ze co som to ja za matku, ked moje vzdelanie mi je prednejsie ako moje vlastne dieta. Napadlo mi co by robila medvedica, kebyze sa niekto priblizi k jej malym, chranila by ich svojim telom. Myslim ze vzdelanie ma neurobi stastnou, cely zivot ma budu prenasledovat vycitky. Ale ako to povedat priatelovi, uz som mu hovorila, ze nie som rozhodnuta a povedala som mu aj toto,,,a on ze tak sa rozhodni, lebo ja uz som rozhodnuty, ze jeho nazor som mu spravila ja a ze to proste pojde prec.

nevladzem.........ty mas preco zit, tak nezahadzuj svoj zivot a este cakas aj babo, to je super a ked sa ti narodi tak ti bude davat silu do zivota.........aj ja som mal taketo stavy, stale samy pesimizmus, nenavidel som vsetko a vsetkych, nenavidelo som cely svet a mal som tiez vselijake myslienky......uz mas preco zit a ked nie, tak aspon pre to male a tiez vyhladaj odbornu pomoc u psychologa alebo psychiatra, aby sa ti snazil pomoct

Možno máš tieto stavy kvôli tehotenstvu. Zbehni k lekárovi, psychológivi. Verím, že problémy ti pomôže zvládnuť. Si mladá, musíš sa snažiť vrátiť si zmysel života a jeden teraz v tebe rastie:)
Tak sa nebojkaj a šup šup k lekárovi.

No to je super, že čakáš bábo :) Tak sa začni naň pripravovať, pohľadaj doma malé vecičky a začni ich prebeať, alebo si niečo malé a pekné kúp. Priateľa poteš tiež niečím a vyviň iniciátívu ty :)
A veď však musí ti byť krásne :) Možno je to len tehotenská depresia.

draha, k psychiatrovy hned ist nemusis, staci ku psychologovy. Alebo mozes zacat od seba. Urcite existuje nieco co ta bavi. To, ze cakas dieta neber ako zlu stranku. Pripravuj sa na dietatko. Zajdi si na prechadzku do lesa, aj s tvojim drahym, spomen si ako ste zacinali, co ta na nom uputalo, urcite sa ti vratia tie zalubene pocity. Zacni od malickosti ktore ti spravia radost. Ak mas kamaratku, sktorou si davno nebola tak jej zavolaj, zajdite si spolu niekde. Ak mas oblubenu pesnicku, pustaj si ju dookola.....Pusti si zabavny pogram v telke aby si sa trosku zasmiala....fakt je kopec moznosti ako sa dostat z toho pesimistickeho stereotypu a smiech a radost sa ti stanu stereotypom : ) tak doto mila moja, drzim prsty!!

veľa ľudí depkuje, keď ich strava zahŕňa veľa cukru a keď sa málo hýbu. Skús vyradiť zo svojho jedálnička všetky sladkosti a začni chodiť každý deň na prechádzky (teda skôr rýchla chôdza) aby si si okysličila mozog. Ak sa do toho nedokopeš, tak skús nejakú inú aktivitu, pri ktorej sa ti prehĺbi dych, a ak ťa to neprejde ani po mesiaci, tak až potom choď za lekárom.