Máte chuť zomrieť ...len tak..zo sekundy na sekundu

Tento stav poznám veľmi dobre. V tom prípade sa snažím vyhľadať komunikáciu s priateľmi a ak mám možnosť snažím sa nebyť sama.
Ak však sama som a vsetci už spia, zvyknem si zapalit vonné sviečky a skúsiť sa sústrediť na iné myšlienky. Skús písať svoje pocity alebo ich kresliť. Podstatné je, že to robíš pre seba, nik tvoje výtvory nemusí vidieť, tak z toho nemaj strach. Arteterapia mne pomáhá dosť.

Nie si v tom sama. Drž sa

Raz sme hore, raz sme dole. Radšej s tými emóciami nepreháňam, lebo zase dostanem, že mám mozog jak želatínu a iné, podobné otcovské prefackanie. Ale E-moll je best.

Presne,treba sa poriadne vyplakat a hned vas depka opusti.

@rojka ja mám tiež takéto stavy, a to asi raz za 2 týždne. Mne najviac pomáha keď si dám čokoládu a počúvam pesničky. Hlavne to počúvanie pesničiek (neviem ako) mi vždy pozdvihne náladu :)

silakhvata: trápime sa tak preto, lebo nerobíme základnú potrebnú vec - neprejavujeme, potláčame emócie, ktoré v sebe máme, ktoré v nás vyvolali udalosti, ktoré sme prežili.

Ak ste vyskúšala už všeličo iné a nič nefungovalo, ak budete mať záujem pokojne mi napíšte, rada pomôžem, aby ste skúsila to, čo funguje, aj keď si to bude vyžadovať Vašu intenzívnu prácu... (venujem sa osobnému poradenstvu, nie som však psychológ/psychiater/kouč...).

tiez si prajem zomriet ale nechcem aby blizki smutili, to vobec aj ked viem ze budu.. skor verim ze sa im ulavi...a samozrejme aj mne, teda dufam. na samovrazdu asi nemam, parkrat som sa o to pokusila ale nevyslo. asi som zvolila zly sposob. pred dvomi mesiacmi sa mi necakane obesil kamarat. zvazujem ze to skusim tiez takto, niekedy v buducnosti. na smrt myslim kazdy den. vlastne akoby som cakala na zazrak, ze nieco v mojom zivote sa zmeni. ale to by som musela sama chciet a sama to zmenit. robim vsetko mozne, vsetko inac, len aby tie depky presli. no nejak sa to nemeni, ten stav ostava, nic ma nenaplna, cele dni premyslam, v praci sa tvarim ze je vsetko ok, ale ked pridem domov a zavriem sa medzi styri steny robim vsetko mozne len aby som nemyslela na depky. medzi ludi sa mi nechce, tych mam v praci dost a tak prezivam zo dna na den. vyzera to mozno ako sebalutost, ale nie. skusala som vselico, antidepresiva, terapie, to mi vobec nepomohlo. tak skusam sa nakopnut sama ale nejak to nejde, skutocne nevidim zmysel v nicom, obcas si precitam nejaku zaujimavu knihu o zivote, psychologia, duchovno atd.. popritom aj obcas nieco tvorim, pozriem nejaky zaujimavy film alebo dokument, zacvicim si, nieco dobre si navarim, zatancujem. vonku nechodievam, maximalne tak do obchodu, na postu, a podobne. hej, nachvilu sa zastavim a poviem si ano z nejakeho dovodu tu som. ale skutocne uz neviem. som slobodna bezdetna, uvazovala som aj o nejakom zvieratku, ci by mi nahodou to nepomohlo, ale skor sa bojim toho ze nejaky psik alebo macka sa pri mne este viac zdeprimuje, ze nebudem schopna sa onho postarat atd... vlastne som si uvedomila kvoli comu sa mi predtym nepodarilo babo. nemam na to vlohy, neviem sa postarat ani sama o seba. aj ked dokazem byt velmi starostliva o druheho cloveka, no pride obdobie kedy ma to zacne vycerpavat. citim smutok na dusi a nejde mi to nejak prekonat. kazdy den sa tesim na vecer ze si lahnem a pospim,posnivam. aspon vtedy tolko nepremyslam. no niekedy ani nespim. moj posledny sen bol o prazdnom opustenom, nedokoncenom byte. podla snaru to znamena ze to odraza moje vnutro. a presne takto sa citim, prazdna, opustena... priala by som si aby dalsi den uz nebol. viem, ze takych je nas vela, no kvoli comu? preco sa musime takto trapit? je to dobou? alebo je to nieco ine?je to nedostatok motivacie? depresie mam od malicka, odkedy som zacala vnimat okolie, zivot a tak... moze to byt dedicne? pokial viem rodicia to nemali ale babka ano a to dost intenzivne, aj ked mala deti rodinu a asi nemala az tolko casu mysliet na depky. mozno, asi to nedavala tak najavo a vela veci si nechavala pre seba. mozno ja mam malo starosti a preto tie depky neviem, vo vela veciach si neverim pritom som sikovna, pohladna, scitana, myslim ze aj inteligentna, vzdy pomozem inym ked sa da. mozno mam o sebe az prilis vysoku mienku? mozno si vobec neverim. je to taky zacarovany kruh...

Treba chodiť viac do prírody, lebo ten vzduch je čím ďalej tým horší. Tam človeku netreba ani nepriestieľnú vestu.

Ja to mam uplne iste.Tiez.Nechapem ze je tu tolko ludi s takymi problemami.To uz co je za svet..

Ahojte mám 12 rokov moja mama na mňa niekedy pokroči ale fakt málo kedy ale neviem prečo ale moje vnútro chce zomrieť ťahá ma do toho a niekedy premýšľam ako to urobiť ale Vždy keď sa nad tým zamyslím tak si uvedomím že mám brata ktorého milujem mám sestru a nechcem zomrieť ale moje vnútro a moja hlava na to stále myslí

Mam chut zomriet dost casto su to stavy uzkosti ked uz nevladzem neviem ako dalej nic ma nebavy a moj zivot stratil zmysel no nedokazem to