Nedokážem dôverovať asi už nikomu.A hlavne svojmu dievčaťu čo ma trápi najviac. Prečítal som nejaké psychologické knihy a myslím si kvôli čomu to je ale vôbec neviem ako to riešiť.
Keď som bol malý ma rodičia pár krát oklamali.Síce možno blbbosti no niektoré veci si stále dobre pamätám aj sú možno bezvýznamné vzbudzujú vo mne nedôveru k nim.A už to je niekoĽko rokov.Nezverujem sa im,len proste s nimi žijem.Toto pretrváva asi už 4-5 rokov ale neriešim to už, pretože mi na tom ani moc nezáleží.Pred dvoma rokmi ma nechalo deivča ktoré mi vyše roka hovorilo ako ma ľúbi čo pre ňu znamenám, a že ma nechce stratiť.Ja som jej slová bral vážne a keď ma nechala zobrala so sebou posledné kúsky mojej dôvery k ľudom. Teraz mám nové dievča a hoci ju mám veľmi rád nedokážem sa v tom vzťahu uvolniť.Ak mi povie, že som jej všetko,nechce ma stratiť nedokážem uveriť či to myslí vážne a nie len preto aby povedala niečo milé ako to robila moja bývalá. Nedokážem jej veriť aj za úplne blbosti,stále podozrievam.Nikdy som ale nič nepovedal stále to držím v sebe lebo hoci viem že sú to možno len blbosti alebo možno nie.Neviem.Ale nech som si už myslel čokoľvek nikdy sa to nepotvrdilo a vždy vysvytlo že hovorila pravdu.naozaj za cyhytám každej blbosti.A je to u každého asi tak.Dokážem Ľudom požičiať peniaze,to dôverujem, ale nedokážem veriť či to so mnou myslia vážne,v dobrom, či ma považujú za kamaráta prípadne lásku.Je len jediný človek ktorému úplne dôverujem.Jeho poznám už veľmi dlho skôr ako sa toto začalo. V spoločnosti sa cítim byť aj menej cenný kvôli akné.Nikto mi síce nič nikdy nepovedal no ja seba vnímam hrozne a necítim sa byť dobre mezdi ľuďmi. Mám 19 rokov a píšem lebo myslím že to začína byť už naozaj vážne hlavne čo sa týka môjho deivčaťa.Mám stále pocit že je najlepšie veriť len sebe a na nikoho sa nespoliehať. Poradíte? K psychológovy nehcem ísť,A mne by úplne stačilo keby soms a dokázal uvolniť aspoň vo vzťahu.
Stratená dôvera
Myslim, ze viem o com hovoris. Bolo mi ublizene, ked som mala 18 rokov (priatel si vynucoval sex proti mojej voli)... a odvtedy som prestala doverovat chlapom, co je pochopitelne. Ale casom si ludia, ktori maju trpezlivost a zalezi im skutocne na mne, tu doveru aj ziskaju. Mam uz 29 rokov a stale je to vo mne. Som nedoverciva, ale snazim sa aj ja, dat tym ludom sancu. Musis ale ratat vsetky rizika, no ked ta sklame, tak bude zase dlho trvat kym to preboli. Jednoducho staci jedna neprijemna skusenost a vlecie sa to s tebou uz roky. Bolo by dobre otvorene povedat, preco mas ten problem. Ja som niektorym o tom mojom povedala a videla som, ze som im za to stala a dodnes su pri mne a doverujem im. Naucis sa to, len sa v tom neutapaj sam. Podel sa o tom s priatelkou, a s inymi, ktorym chces dovolit resp.pripustit k telu.
