úzkosť

Príspevok v téme: úzkosť
Bubatko

Uz niekolko rokov sa mi stava, ze ked si nieco precitam o nejakej chorobe, okamzite zacnem pocitovat vsetky priznaky na sebe...bola som s tym aj u psychologa, velmi mi to nepohlo, moja doktorka si o mne mysli ze som psychopat, som u nej kazdu chviku, ale ja sa jednochu zlaknem, a v momente si myslim ze som chora..takzko sa mi dycha, strasne rychlo mi tlcie srdce, boli ma hlava a cela sa trasiem...neviete mi niekto poradit nieco na ukludnenie??nie lieky, nieco prirodne dakujem..

Bubatko

no, skusim... ale najhorsie na tom je ze ma to vzdy chyti vtedy, ked sa na nieco velmi tesim...aj dnes poobede ideme s priatelom na chatu na cely vikend, a mna zasa boli hlava, neda sa mi dychat, a srdce mam ako na pretekoch...uz teraz viem ze cely vikend pokazim :(

Denz

Zajdi este raz...a skus ineho lekara!
Vysvetli im vsetko ako to je s tebou.
Je to diagnoza....cize nic ti asi nie je.....

Bubatko

u doktorov som uz bola...tam mi povedali ze je setko okej, liekyy mi ziadne nedali ale to ani nechcem, akurat mi kazala psychologicka pit medovkovy caj pred spanim a to je vsetko...

Denz

v prvom rad treba sa dat vysetrit a skutocne stanivit diagnozu....a aj sa zamerat na ostatne veci co si sa pytala...
Je to taky zacarovany kruh.....

Denz

Boj so sebaľútosťou

Podľa Júlie Štermenskej sú priebehy tejto poruchy väčšinou chronické - práve pre presvedčenie pacienta, ktorý permanentne navštevuje ďalších a ďalších lekárov, odborníkov, siaha po alternatívnych možnostiach liečby. Základný problém však zostáva neriešený. „Pre pacienta, ktorý upína pozornosť výlučne na svoje telo a s obavami sleduje telesné symptómy, nie je ľahké prijať liečbu psychofarmakami alebo psychoterapiou,“ tvrdí odborníčka. Postihnutý totiž automaticky reaguje v zmysle: „Nie som predsa blázon!“

Dĺžka liečby je vysoko individuálna a závisí od dĺžky trvania ochorenia, stupňa chronifikácie, prepojenia a súvisu s inými psychickými poruchami, a v nemenej podstatnej miere aj od motivácie a spolupráce pacienta.

„Z psychoterapeutických smerov v terapii je využívaný psychoanalyticky orientovaný i kognitívne behaviorálny prístup. Uplatnenie v liečbe nachádzajú rôzne nácvikové programy na odbúranie kontrolujúceho, šetriaceho správania, odbúranie vyhýbavých stratégií, redukciu stresu, zlepšovanie telesného a subjektívneho pocitu pohody, sociálnej kompetencie a komunikácie. Ale i relaxačné techniky, biofeedback či sebaposudzovacie monitorovacie škály,“ vymenúva možnosti liečby psychologička. Podľa jej skúseností sa zhoršenie ťažkostí zníži aj tým, ak má pacient vyvážený životný štýl. Týka sa to rodinného, osobného prostredia, práce či telesnej záťaže. Keď sú tieto zložky v rovnováhe, stav chorého sa väčšinou zlepší.

Bubatko

no, to ze som hypochonder je mi jasne uz dlho, vacsinou sa od rana do vecena nalievam cajmi na ukludnenie, ale akosi mi to nezabera :((

Denz

Som „hypochonder“?
S čiastočnými príznakmi hypochondrie sa lekári stretávajú takmer u každého druhého pacienta.

Pojem hypochondria určite poznáte. Ak by ste si prelistovali slovník cudzích slov, zistili by ste, že ide o chorobný sklon nahovárať si, namýšľať si chorobu alebo ju zveličovať. „Pacient si sťažuje na soma-tické – telesné problémy, akými sú bolesti brucha, hnačky, tlak v hrudníku, návaly potu... Podľa lekárskeho záveru však na tieto ťažkosti neexistuje telesná príči-na. Zdravotné problémy však uňho naďalej pretrvávajú a on zvyčajne navštevuje mnohých odborných lekárov,“ vysvetľuje psychologička a psychoterapeutka Júlia Štermenská. Ako však dodáva, vždy nemusí ísť práve o hypochondriu. Telesné symptómy môžu byť totiž prítomné aj pri iných psychických poruchách, napríklad depresii, poruchách osobnosti, úzkostných či psychosomatických poruchách.

„Z psychiatrického, psychologického, ale i následne psychoterapeutického hľadiska je práve preto veľmi dôležitá diferenciálna diagnostika a stanovenie presnej diagnózy,“ spresňuje odborníčka. Pri somatogénnej poruche pretrvávajú viac ako dva roky rozmanité a často sa meniace telesné symptómy bez telesnej príčiny. Pri hypochondrickej poruche viac ako pol roka trvá presvedčenie o prítomnosti telesnej choroby - rovnako bez telesnej príčiny. „V oboch prípadoch hrozí množstvo zbytočných, niekedy náročných vyšetrení, zbytočné chirurgické zákroky, užívanie liekov, ale i riziko vzniku závislosti od určitých návykových liečiv,“ vystríha Júlia Štermenská.

Hypochondria naša každodenná

Čo myslíte, ktoré pohlavie má vo výskyte hypochondrie početnejšie zastúpenie? Aj vám sa pred očami vybaví obraz priateľa či manžela, ktorý každú chrípku prežíva vari ako smrteľnú chorobu? Ak ste teda na úvodnú otázku automaticky odpovedali jednoznačne muži, musíme vás sklamať. „Hoci neexistujú vedecky podložené štatistiky, ktoré by dokazovali presné percento zastúpenia hypochondrie v populácii, podľa lekárov je pomer mužov a žien približne zhodný,“ uvádza psychologička.

Prax všeobecných lekárov dokazuje, že čiastkovými príznakmi hypochondrie trpí takmer polovica pacientov, zatiaľ čo jednoznačné príznaky sú zjavné u 3 až 14 percent pacientov. Rovnako ako neexistujú presné štatistiky, nie je jednoduché ani určiť jednoznačné predpoklady a príčiny vzniku tejto choroby. „Ak by sme sa pozreli na hypochondriu ako na somatogénnu poruchu, zistili by sme, že jej zdroj spočíva vo vnútorných konfliktoch človeka, zapríčinených pocitmi viny či strachu. Obranou proti nim je presúvanie pozornosti na telesné poruchy,“ informuje psychologička a psychoterapeutka.

Zaujímavé je, že postihnutí vo väčšine prípadov uvádzajú, že pred ochorením trpeli stresom alebo sa v ich živote udiali veľké zmeny. „Pod tlakom týchto okolností sa sledovanie rôznych telesných príznakov – či už ide o tlkot srdca, bolesti hlavy alebo tráviace ťažkosti, ktoré sú inak bežným sprievodným javom prechodných problémov alebo dôsledkom zvýšenej telesnej záťaže, mení na presvedčenie, že ide o príznaky ťažkej choroby,“ vysvetľuje Štermenská. Samozrejme, časom sa prejavia aj sprievodné znaky ochorenia, ktorými postihnutý hypochondriu v sebe ďalej „živí“ a podporuje. „Aby sa - obrazne povedané - ochránil pred chorobou, zníži svoju fyzickú námahu, na čo, logicky, organizmus zareaguje negatívne. Neraz sa k tomu pridruží ľútosť okolia, čo je pre hypochondriu ideálnou živnou pôdou,“ konštatuje odborníčka