Ako ste sa vyrovnali so smrťou svojej mamičky?

Príspevok v téme: Ako ste sa vyrovnali so smrťou svojej mamičky?
gabči

Určite sa nájde medzi vami niekto komu zomrela mama.V detstve alebo v dospelosti.Ako ste sa s tým vyrovnali?Dlho to trvalo pokiaľ ste sa pozbierali?Z čoho ste brali silu?Vedel vám niekto pomôcť a akým spôsobom?Pýtam sa preto lebo máme v rodine niekoho komu pred pár mesiacom zomrela mama.Snažíme sa jej pomôcť ako vieme,ale vidím že sa veľmi trápi.Pritom je už dospelá,mala ju choru no napriek tomu.

domCCA

mna to este nepostihlo, ale kazdy tam raz pojdeme, ale pripravit sa neda nijak, ked sa nad tym teraz zamyslim, viem, ze moja mama by nechcela aby sme sa uzierali do nekonecna, poplaceme si a zivot bude musiet ist dalej, bude nam smutno ale utesovat sa budem tym, ze by chcela aby sme boli silni

MayaKuku

Moja maminka bol silna, krasna,dobrosrdecna zena. Vsetkym zelala len to najlepsie. Nikdy sa nikomu nestazovala.
Jej maminka zomrela v nemocnici, ked moja mamina mala 18 rokov. Mna mala v 20. Viete kolkokrat som ju nasla plakavat na sedacke uz ked som bola vacsia,ako zialila za tou svojou. Roky rokuce. Vtedy som to nechapala. Nikdy az teraz...
Mamina zomrela,lebo nevedela najst stastie a lasku. Mala pokazeny zivot,utapala sa tym .kombinovala lieky a alkohol. Nebyvala som s nou,nevedela som, ze pije tak vela. Skor so bola nahnevana, preco pije.
V aprili 2019 ozltla. Nahanala som ju po doktoroch. Nemocbiaciach. Bola v nemocke tyzden. Uplne ako keby ozila. Vzpriamila sa. Ozila.
Potom bola doma. Opat viac ozltla. Znova nemocnica. Podpisala reverz.odisla. striedali sme sa pri nej doma s ujom a tetou. Strasne schudla. Ostarla o niekolko rokov. Potom sme jej volali zachranku. V nemocnici bola tyzden. Utekala im,robila tam cirkusy. Ze podpisat reverz. Nevladala ani chodit. Potom ju uviedli do komy. Prvy tyzden reagovala ocami ked som prisla. Druhy uz nie. V piatok som doniesla k nej otca (boli rozvedeni 29 rokov, ale i tak nejakym sposobom priputani stale k sebe. Nadavali si,bili sa, pili spolu a tak). Rozlucili sme sa,ze zajtra zasa pridem. Poplakali sme si s tatom. Isla som domov za malou a manzelom. Mala.som zmeskany hovor. Volali z nemocnice - ze mama zomrela. 12.7.2019 mi mavzdy odisla. Osrala sa ma, nechala.ma tu a odisla.
Vybabovacky.pohreb.smutenie. tatino bol so mnou stale. Kazdy den. Cely mesiac. A potom 10.8.2019 mi odide moj tatinko. Utopi sa na skurvenom jazere,kam chodi 40 rokov od marca do septembra kazdy bozi rok. Pozna to jazero jak svoje ruky. Ja som tam v ten den s nim bola. Bolo hrozne teplo. Kecali sme,smiali sme sa na mojej malej. Fajcili sme. Potom uz bol cas spanku pre malu,bola umrncana. Odisla som. V aute mala umrncana, ze jej mam jej morsku vilu barbinku zabalit do svetra. Do bieleho. Potom ze do cierneho. Zabalila som. Ze ne,ona chce uplne zabalit. Sedim za volantom, kukam na to. Som si pomyslela,ze sak takto sa balia mrtvoly. A hodinu a pol potom sa mi otec utopi 7metrov od brehu. Ked som tam ja uz neni.
Pochovam maminu a 4 tyzdne na to tatina. V stredu sme sedeli s tatinom a s maminnou urnou a reku, sme poslednykrat spolu traja. A v sobotu uz som sama.
Nemam surodencov. Mam ujov,tety,sesternice... nikto nic,nexavola.. neopyta sa.
Len kamaratka mi vola. Ako tak ma dostane zo smrti maminy a tatino mi umrie. Moj jediny tatino.

Mam pocit,ze som sama. Uplne sama. Nejsom schopna nic. Ani obed decku uvarit. Stale si to vycitam. Mala som tam byt a skocit za nim. Sama by som ho bola vytiahla.

Mam pocit, ze nikto ma nechape. Nic mi nepomoze. Mam pocit,ze musim odist odtialto. Prec daleko. Navzdy. Nic ine.

Yv

Dominika56 ... Ahoj Dominika. Citam tieto prispevky, nakolko ma obcas dostane tak zvlastne bezradny pocit. Prisla som o mamku 12.5.2015, budu to dva roky a napriek vsetkym peknym chvilam, ktore za posledny cas prezivam, premyslam dotatocne nad tym, ze uz vlastne ani tie pekne chvile niesu tak pekne, ako ked som vedela, ze na tomto svete je so mnou este moja mamka... Zomrela necakane, pocas noci, ked som ja sladko spala so svojou rodinou nedaleko od jej bytu... Mam manzela, deti, to je to, co ma drzi, hlavne deti.. Som v podstate v pohode, ale bolest prichadza necakane, v istych momentoch, ked akoby som precitla " ze uz nikdy viac " mamicka moja jedina. Ocko umrel, ked som mala 2 a sestra 12 rokou, na rakovinu .... Cely zivot ma suzoval smutok za mojim ockom, ked mi kazdy kto ocka poznal vravel, ze akoby som mu z oka vypadla... Jedno viem, ze su uz rodicia spolu a su stastni... A ja musim dalej.

Yweta

Mne zomrel ten najlepsi clovek moja mamicka zmierit sa s tym neda viac ma nepohladi, neuvidim usmev na jej tvaricke boli to hlavne pri srdiecku placem kazdy den ale chcem jej povedat Mamicka nikdy nezabudnem na prebdene noci pri mojej koliske, na tvoje laskave pohladenie ,na tvoj usmev chcem len jedno ti povedat VZDY BUDES V MOJOM SRDIECKU LUBIM TA

Marcos001

Moja maminka, moje srdiečko, moje vtáčatko, sklonila hlávku a posledný krát vydýchla v mojom náručí po ťažkej chorobe pred rokom. Sám neviem ako som zvládol toto martýrium, keď som celú noc utieral jej krv ktorá jej tiekla z úst aj z nosa. To už bola po silnej dávke morfia. Jej dych bol neustále slabší a slabí až napokon prišiel posledný nádych a výdych. Jej psychika nezvládla tragický odchod môjho jediného brata, rok pred jej smrťou. Citová väzba si vyžiadala krutú daň. Odvtedy žijem medzi realitou a snom. Stále počujem jej hlas v spomienkach ako ma volá na obed, spomínam ako mi masíruje boľavé svaly. Spomínam na jej vôňu a to ako som ju objal a bozkal keď som ju stretol v meste. Ach, keby tu bola! Sú to vzácne chvíle, keď ich tu máme, najlepšie mami na svete! Ja som si smrť mojej maminky aj keď bola na tom najhoršie nechcel pripustiť, lebo som stále veril na moment zvratu na moment uzdravenia. Snažil som sa využiť všetky možné a dostupné metódy na uzdravenie. Snáď som urobil všetko ale vyčítam si jedno, že v tom zmätku som sa jej nepoďakoval za všetko čím ma obohatila za jej života. Ostali len fotky a spomienky a láska , ktorú mi vštepovala. Maminka bola veriaca a verila že jej život bude mať pokračovanie. Ja tiež dúfam a zdielam jej túžby. Láska, ktorú tu prežívame na zemi musí mať pokračovanie. Teším sa na stetnutie s ňou! "Nech sa nerozrušuje vaše srdce! Veríte v Boha, verte aj vo mňa! V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby nebolo tak, povedal by som vám to. Idem vám pripraviť miesto. A keď odídem a pripravím vám miesto, opäť prídem a vezmem vás k sebe, aby aj vy ste boli tam, kde som ja. A vy viete, kam ja idem, aj cestu poznáte."
(Jn 14:1-4).

casostroj

mojej mame zomrel otec, ked bola este mala, bola na neho naviazana a niesla to velmi tazko... obcas mi rozprava, ze cely zivot citi, ze je tam niekde hore, pozera sa na nu a drzi nad nou ochrannu ruku.. lebo vo velmi vela zivotnych momentoch mala az zazracne stastie a je presvedčená, že to zariadil on.. mozno je to hlupost, ale mozno ked niekto odide, neodide uplne

Hofo22

Ahojte. Na konci roka som sem písal príspevok že mi zomrela mamina. Je to už vyše 9 mesiacov a ja sa cítim úplne inak ako vtedy. Smútok tam samozrejme stále je ale už to nie je ten zničujúci pocit ako na začiatku. Prvé 3-4 mesiace boli najhoršie. To som plakával ako malý chlapec skoro denne. Smútok, zármutok, osamelosť a žial spalovali moju dušu. Od cca piateho mesiaca sa to začalo pomaličky zlepšovať a dnes po deviatich mesiacoch je to už celkom ok. Svet a život však už budú navždy iné ako ked tu bola pri mne mamička. Mojim cielom je teraz nájsť si priatelku a prácu a časom založiť rodinu. Prajem vám všetkým ktorý ste rovnako ako ja stratili svoju milovanú mamičku aby sa vám ulavilo a s láskou šťastný spomínali na každý pekný okamih ktorý ste s mamičkou prežili. A nezabúdajte ani my tu nie sme naveky. Raz sa s našimi mamičkami opäť stretneme :)

Ellinka

Prečítala som si postupne všetky príspevky...vyrovnávam sa so stratou mojej maminky,zomrela iba pred dvoma dňami...bola mi veľmi blízka a veľa vecí som za posledné roky robila iba pre jej ľahší život.....nezostala som sama, mám ešte otca a manžela, aj dcéru a vnučku, ale tie žijú v inom mode ako ja a nechápu veľa podstatných vecí...moja dcéra mi nevie byť oporou, nemá empatiu, viem to o nej a cítim, že to o sebe už vie aj ona, ale nevie s tým nič urobiť, dakedy sa to tak pritrafí, že sa vyššie city zablokujú a zostáva len povrch emocií, s ktorými sa dá žiť iba tak akosi povrchne....a pritom ju veľmi ľúbim a cítim, že aj ona mňa....ale nedokáže so mnou nadviazať blízky vzťah...taký, aký som mala ja s mojou mamou , boli sme si veľmi blízke, milovala som ju a ona mňa, v podstate ju milujem stále a navždy a verím, že už je v inej dimenzii a všetky telesné nedostatky sa tým jej prechodom do inej dimenzie odstránili, takže sa má celkom určite lepšie, ako sa mala tesne pred smrťou...verím v Boha a aj ona, takže obe veríme, že dosiahla pokoj duše a bude mi z neba pomáhať riešiť veci okolo otca, ktorý je už tiež na sklonku života...starám sa s manželom ešte o jeho mamu, tiež je geriater a dosť dementná, ale láska ju rozosmeje a dobré jedlo, ju zase poteší...veľmi by mi pomohlo, keby mi moja dcéra bola teraz nablízku a dokázala by zniesť moje prejavy smútku, plač a utiahnutie sa do ústrania...nedokáže to, neznáša, keď som v nepohode...môj manžel je tiež citový "derivát", ale nemôžem ho súdiť, lebo nie som v jeho srdci a on môže robiť iba to, čo dostal a vlastní...som skrátka iná, oveľa citlivejšia a vnímavejšia potrebám druhých...chcem Vás všetkých ubezpečiť, že smrť je len prechod do skutočného života, ten pozemský je založený na matérii, ten skutočný má inú dimenziu, Boh stvoril celý vesmír a pripravil pre všetky duše nebeský domov, nebojte sa...smrť je ako pôrod s tým rozdielom, že dieťa sa nadýchne a človek vydýchne...duša letí ako vystrelený šíp k Bohu, ktorý s ňou má svoje plány...iba desatoro prikázaní a láska....kto si veľa vytrpel na tejto zemi, v nebi bude oslávený...stačí milovať a pomáhať druhým do posledného dychu...moja maminka tu bude so mnou až do konca mojich dní....veľmi mi chýba jej dotyk a hlas, ale vedomie, že sa má oveľa lepšie a je prospešnejšia tam hore, je pre mňa dôležitejšie, ako umáranie sa v smútku a pochybnostiach o sebe, o jej chorobe a jej prípadnom ďalšom živote, ak by sa vrátila z nemocnice....Boh vie čo robí, dôverujme mu...mami, ľúbim Ťa, a nebojím sa tu zostať bez Teba...zvládnem to, lebo Ťa mám v srdci a o nejaký čas sa opäť stretneme...

Peeteer

S tým sa asi vyrovnať nedá nikdy. Naša mamina zomrela pred necelým týždňom, z ničoho nič, dovtedy bola zdravá. Mala len 50 rokov a zomrela na následok embólie.
Ja mám 25 rokov, tento rok končím VŠ a sestra má 12 rokov. Vidím, že trpí aj ona, otec a takisto aj ja. Ja sa snažím byť silný, oporou pre oboch, ale veľakrát na mňa prídu slabé chvíle a vtedy mi je veľmi ťažko. O pár dní ma čakajú štátnice a ja sa veľakrát zbadám, že sedím nad knihou a myslím na maminu. To čo doteraz bolo pre nás bežné, teraz musíme riešiť my s otcom a niekedy sa aj veci, ktoré sme si nevšímali robia problémy a riešia sa ťažko.