Ahojte, mam 20r, som v pohode. Moj problem je velmi jednoduchy. Trpim strachom zo smrti. Cez den je to OK, mam len sem tam zle myslienky ale akonahle je tma a idem spat tak jedine co ma napada je problem konecnosti zivota, nezvratnost smrti, exitus, koniec. Niekde som cital, ze ked je clvoek zamilvoany tak na to nemysli, hovno. Ja na to myslim aj tak. Bojim sa toho, lebo je to neznamo. Je mi jasne ze clovek sa boji neznameho, alebo ma respekt pred smrtou ale som si isty ze moj strach nie je v norme. A nie je to standardny strach, ja proste idem az do extremu a rozmyslam o zmysle zivota (nie vlastnom) ale o celkovom zivote, o vzniku, o vesmire, co to vlastne je. Dost ma to serie lebo ak to spocitam tak denne dajme tomu venujem tymto smutnym rpedstavam a myslienkam aj hodinu. Som si isty ze mi napisete ze je to na psychologa, ale ja sa pokusam (zatial) bez neho. Rozmyslam o tom co mam pred sebou, co idem robit dalsi den, co som robil, co som sa kde s kym rozpraval .. ale aj tak v konecnom dosledku prijdem k otazke zmyslu zivota na zemi, preco vznikol a dakedy az zivot chapem ak outrpenie, asi preto co som spomenul na zaciatku ze sa nedokazem zmierit s tym ze tu uz raz nebudem. Chcel by som poprosit tych, ktori maju obdobny problem, alebo niekoho poznaju a ako to riesili. Ja psychologa nepovazujem za nejake osobnostne a ponizenie ale citovo ma to zlomi, ked by som mal k nemu ist, pretoze stale si sam sebe tvrdim ze so mvyrovnany clovek. Dakujem vsetkym ktory budu k veci
Strach zo smrti
No neviem, takéto pocity máva občas asi každý človek, že sa bojí o svojich blízkych, mňa tiež všeličo napadne hlavne ak je niekto preč a neozve sa alebo čo, tak hneď myslím na to najhoršie. Ale ak to mávaš často tieto pocity, myslím, že sám si asi neporadíš. Psychológ by asi pomohol, a asi aj čím skôr, kým to nebude ešte horšie, myslím, že by sa ti uľavilo keby si sa vyrozprával z toho. Ja sa tiež neviem odhodlať ísť k niekomu, ale ja mávam také stavy, že sa ráno už neviem postaviť z postele a neviem normálne fungovať, rozmýšľam nad tým, keby som sa raz nezobudila...
este dodam, ze som absolutne neveriaci a nechcem sa topit v kanonickych ideach o vykupeni, alebo o reinkarnacii a podobne. a tiez jeden fakt, dakedy to beriem ako sucast zivota, proste ze teraz som vo "faze 1" cize zivot a smrt ma nezaujima, ze to je "faza 2" a tou sa budem zaoberat ked som v nej, ale proste dakedy je mi az slabo, mam chut zaplakat si, polutovat sa ake to je strasne. No a este ma napadla vec ,strasne rozmyslam nad smrtou mojich rodicov, nechcem aby umreli, nechcem aby sa im nieco stalo. Rozmyslam nad tym ze ake to bude ak zomru, proste morbidne myslienky a neviem sa ich zbavit. Mrtvych ludi som uz videl vela, od zastrelenych po autonehody, neevokuje to vo mne paradoxne nic. Tak ist nedokazem vyronit slzu na pohrebe, mal som 15 ked mi umrela stara mama, prakticky vsetci tam plakali, lebo sme boli na seba medzi sebou so starou mamou citovo naviazany ale chvilkami som mal az pocit ze sa tam citim trapne, len som kukal do blba, ziadna slza, samzorejme ze mi bolo smutno a blbo ale moj zial nebol taky velky ako zvysnej rodiny. Proste ked clovek zomrie beriem to ako ani keby "OK" ale pokial sa to tyka mna alebo si rpedstavim ako niekto kto je zivy ma zomriet som doslova zniceny. Nad samovrazdou a podobnymi sklonmi som nikdy neuvazoval, to je naozaj mimo mna.
