Druhý a tretí rok dieťaťa - Vývinová psychológia

Batoľa (vek 1 -3 roky) - obdobie charakteristické osamostatňovaním sa a spoznávania širšieho sveta prináša veľa nových úloh na životnej ceste. Pre rodičov je to náročné obdobie, v ktorom sa musia snažiť vyvážiť potrebu detskej samostatnosti a poskytovanie dostatočnej istoty a bezpečia.

Batoľa (vek 1 -3 roky) - obdobie charakteristické osamostatňovaním sa a spoznávania širšieho sveta prináša veľa nových úloh na životnej ceste. Pre rodičov je to náročné obdobie, v ktorom sa musia snažiť vyvážiť potrebu detskej samostatnosti a poskytovanie dostatočnej istoty a bezpečia.

Podľa vývinových štádií E. Eriksona hovoríme o období, kedy je hlavný osobný konflikt autonómia proti pochybnosti (samostatnosť proti neistote).

Pohyb – dôležitý element

Dieťa sa naučí "presúvať" po svete - chodiť a spolu s rozvojom kognitívnych funkcií tak prichádza k tzv. prvej emancipácii, osamostatňovaniu.

Rozvíjajú sa dva významne druhy pohybu - retencia (udržanie niečoho, zotrvanie niekde) – eliminácia (tendencia niečo pustiť, zahodiť, opustiť). Dieťa začína postupne ovládať všetky svalové skupiny, najmä kostrové svaly a zvierače – s tým súvisí schopnosť ovládať vylučovanie - ak je už schopné ovládať retenciu aj elimináciu.

Zo žartu sa niekedy hovorí, že problémy ktoré máme v dospelosti spôsobilo nútenie našich rodičov, aby sme sedeli na nočníku. Niečo pravdy na tom môže byť, zvlášť, keď dieťa nie je primerane zrelé, nátlak na nezafixované a nezrelé schopnosti môže byť zdrojom neurotizácie – dieťa si vytvára obranné mechanizmy, ktoré môžu pretrvávať. V predchádzajúcom období slúžil pohyb dieťaťu na objavovanie a "presuny", v tomto období už pohyb prežíva.

Porucha motoriky v tomto období môže mať vážne následky, obmedzuje schopnosť osamostatniť sa a mení sa subjektívne prežívanie svojho tela. Dieťa sa dostane potiaľ, pokiaľ je to pre neho zaujímavé – stále potrebuje podnety zvonka, vyhľadáva ich, čím si uspokojuje svoje potreby stimulácie. Tým, že začína chodiť , mení sa aj vzťah dospelých k dieťaťu.

Expanzia do prostredia závisí aj od kognitívnych schopností (najmä vizuálnej) - vidí niečo, ide za tým.

Potreba aktivity

Je uspokojovaná najmä pohybom . Dospelí často nechtiac utlmujú aktivitu dieťaťa ("aby dalo pokoj"). Neuspokojená aktivita ale vyvoláva napätie. Pre dieťa to môže byť nepríjemné a bráni sa ako vie – napr. výbuchmi hnevu. Dieťa potrebuje činnosť a tá je sprevádzaná potrebou stimulácie. Ak sa jej nedostáva zvonku, dieťa volí autostimulačné mechanizmy (cumľanie palcov).

Potreba istoty na spoznávanie sveta.

Dieťa potrebuje poznávať svet a orientovať sa v ňom. Potrebuje poznanie, že svet má určité pravidlá. Dôležité je nadobudnutie istoty – čo sa deje a čo bude nasledovať. Rodičia, dospelí určujú pravidlá a hranice. Čo áno a čo nie – musí byť jasné a zrozumiteľné pre dieťa.

Hra

Rozvoj hry súvisí so zmenou poznávania:

V tejto fáze nastáva rozvoj tzv. symbolického myslenia – dieťa si vie predstaviť nejakú činnosť a jej výsledok, pričom ju nemusí robiť. Symbol ako označovanie niečoho prostredníctvom niečoho iného a predstava sa prezentujú v hre. Pri predstave dieťa preferuje znaky, činnosti, ktoré sú pre neho významné. Dieťa je schopné postupne si uvedomiť trvalosť objektu – aj keď je na inom mieste a v inom čase.

Pre rozvoj osobnosti je veľmi významné hľadanie rovnováhy medzi potrebou osamostatniť sa a potrebou stability, istoty a bezpečia. Pocit istoty mu dodáva vedomie vlastných kompetencií a schopností.

Dôvera

V prvom roku života dieťatko získava základnú dôveru vo svet. V popisovanom období získava základnú dôveru v seba a svoje schopnosti. Ak ich nezíska teraz, budú jeho pochybnosti negatívne ovplyvňovať v ďalších vývinových fázach. Strach v tomto období je spojený s neistotou, keď sa dieťa púšťa do samostatných výprav, odpútava sa od matky. Dieťa potrebuje možnosť a skúsenosť vzdialiť sa od mamy a potom zažiť fázu znovuprobližovania = utvrdenie istoty.

Vzdialenie – separácia môže byť:

Aktívna (dieťa samo chce),
Pasívna (nezávisí od vôle dieťaťa) – reakciou môže byť tzv. separačná úzkosť, ktorá má tri fázy – fáza protestu, fáza zúfalstva, fáza rezignácie.

Ja chcem, ja sám...

Dieťa presne ani nevie prečo vlastne niečo chce. Potrebuje si vymedziť svoju pozíciu vo svete. Trvanie na "svojom", pokusy o vlastnú samostatnosť a negativizmus ako experimentovanie s vlastnou vôľou mu pomáhajú túto pozíciu nachádzať. Dieťa začína chápať seba ako samostatnú bytosť a má skúsenosť s premenlivosťou vlastnej existencie (hrá sa na "akože niekoho iného"). To, že si uvedomí seba ako jeden z objektov sveta si môžeme všimnúť pri pozorovaní obrazu v zrkadle, či symbolizácii pri hre).

Uvedomuje si, že dieťa je bytosť, ktorá môže samostatne konať. K tomu, aby nadobudlo pocit istoty, potrebuje pochvaly, potvrdenie svojich schopností zo strany dospelých.

Aby sa vedelo postupne zaradiť do spoločnosti...

...potrebuje nadobudnúť základné kompetencie:

Komunikáciu – schopnosť verbálnej komunikácie, niečo zdeliť prijateľnýcm spôsobom, vedieť prijímať informácie od iného.
Základné normy správania – učí sa pozorovaním správania najmä dospelej osoby, dokáže prijať verbálnym zdelením čo platí a prečo to platí (napríklad deti so sluchovou vadou môžu mať oneskorený vývoj regulácie správanie, pretože verbálna komunikácia je sťažená).
Diferencovanie rôznych sociálnych rolí (súvisí so stanovením pravidiel) umožňujú dieťaťu lepšie diferencovať, ktoré správanie bude pozitívne akceptované a ktoré nie.

Dieťa sa učí...

Opakovaním pozorovaného prejavu dospelých. Ide o tendenciu podobať sa iným , tzv. inštinkt konformity, ktorá je istá forma istoty a bezpečia.
Nápodobou – diferencovaný výberový proces (dieťa si vyberá čo je pre neho príťažlivé a to napodobňuje).
Identifikáciou – dieťa chce byť ako niekto pre neho významný (ide o snahu nestratiť väzbu) V niektorých prípadoch môže nastať tzv. obranná identifikácia, kedy sa dieťa snaží podobať osobe, ktorej sa bojí .