Klamanie

Malé i veľké klamstvá sú všade okolo nás. Klamanie je sociálny jav. Podľa seba často meníme realitu a skutočnosti tak, aby nám to viac vyhovovalo. Ako to robíme, prečo to robíme a kedy s tým začíname?

klamanie_dlhy_nos Zdroj foto: Shutterstock.com

Klamanie je faktor sociálneho života. Denne „hráme niekoľko rolí“, ktoré striedame podľa okolností a situácií. Počas dňa sme matkou, ktorá chystá deti do školy, aktívnou pracovníčkou veľkej firmy, dcérou, ktorá sa stará o imobilnú matku, manželkou, cvičenkou na večernej jóge....

V každej z tých situácií sa správame trochu inak, inak komunikujeme. Nehovoríme všetko, musíme svoje správanie prispôsobovať situácii, aj keby sme sa najradšej prejavovali a chovali inak. Tak trochu musíme „ robiť“ malé klamstvá, pretvarovať sa. Pre niektorých ľudí je jednoduchšie žiť s predstavou čo sa mohlo stať ako že sa to naozaj udialo. Pri konfrontácii ale nehovoria pravdu. Klamstvo a klamanie je často využívaným motívom v literatúre, divadle, filme i v rozprávkach.

Čo je klamstvo

Klamať znamená tvrdiť niečo, o čom vieme, že nie je pravda, alebo nemáme rozumný dôvod veriť, že to pravda je a pritom to za pravdu vydávame. Chápanie rozsahu pojmu klamstva sa líši medzi jednotlivými kulturami aj medzi jednotlivými ľuďmi. Ten stý výrok môže byť označený za určitých okolností jako pravdivý aj ako malá alebo veľká lož, podľa toho koľko škod spôsobujú.

Existujú výroky, ktoré nehovoria pravdu, ale nie sú klamstvom. Medzi ne patrí: irónia, nadsádzka, metafora, metonýmia, ustálené výroky ako "ja ťa zabijem, ja to nevydržím...."

Existujú situácie, kedy s klamaním počítame, akceptujeme ho: v divadle, filme (herec, aktér "hrá" rolu), pri športe (klamanie telom, poker), kúzelnícke vystúpenia, zverovanie tajomstiev, reklama.

Prečo klameme?

Pravým klamstvom sa vždy snažíme získať nejaké výhody: materiálne, vyhnutie sa trestu, zachovanie reputácie, zlepšenie spoločenského postavenia, ubránenie sa nebezpečenstvu. Niekedy máme strach priznať skutočnú realitu a preto sa uchyľujeme k jej skresleniu tak, aby nám to vyhovovalo.

Kedy nepravda nie je lož

Ak aktér, (hovoriaci, píšúci) si nie je v danej chvíli vedomý, že hovorí nepravdu, ide o OMYL, nie klamstvo.

Pri niektorých duševných poruchách, si nie je človek vedomý, že klame. Je presvedčený o skutočnostiach o ktorých hovorí, hoci sa tak stali. V jeho skreslenej realite sa môžu javiť veci inak ako v skutočnosti sú. Často krát vypĺňa výpadky pamäti a súvislostí vlastnými vysvetleniami a konfabuláciami. Môže ísť o symptómy pri psychotických poruchách, ale aj pri alkoholizme, obsedantno kompulzívnej poruche.

Typy klamstiev

Polopravda:

Ako polopravdu chápeme skutočnosť, kedy hovoriaci niečo podstatné vynechá a tým vedome necháva druhého v mylných predstavách. Vedie často k tomu, že aktér si uspokojí svoje svedomie, pretože nezaklamal a časť pravdy prezradil.

Zamlčovanie

Ak bolo v skupine medzi ľuďmi dohodnuté, že sa budú ľudia vzájomne zverovať, mlčanie o skutočnosiach je ekvivalentom klamstva.

Zahlmlievanie

Hovoríme o zatajovaní, zhlmlievaní skutečnosti. Aktér hovorí o nadbytočných, okrajových informáciách, kterými chce odviesť pozornosť od predkladanej nepravdy.

Milosrdná lož (Altruistická lož)

Nespôsobuje nezhody, keď vyjde najavo pravda, prináša určitý druh úžitku aktérovi, poslucháčovi alebo obom. Presný význam záleží na konkrétnej kultúre. Milosrdná lož bola v minulosti rozšírená najmä pri diagnostikovaní závažného ochorenia, kedy sa pacientovi nepodali presné informácie o jeho zadrvotnom stave v jeho záujme.. V súčasnosti sa preferuje pravdivé informovanie. To, či a nakoso by bola milosrdná lož pre člověka prospešná je možné viesť siahodlhé diskusie, závisí od konkrétnej situácie, kultúry a nastavenia vrtkých zúčastnených.

Obranná lož

Obranná lož je podobná milosrdnej lži. Volíme ju vtedy, keď hrozí, že odhalenie pravdy bude mať katastrofálny dôsledok (pre nás alebo pre toho koho sa týka).

Lichôtka

Aj lichôtku môžme považovať za klamstvo.

Každý klamár sa prezradí sám?

Predpoklad, akýsi Pinocchiov efekt, že existujú všeobecné pravidlá, ktoré by pomohli odhaliť klamára sa ukazuje za nepravdepodobný. Existujú určité znaky – najmä reč tela, ktorá môže poukazovať na klamanie v aktuálnej situácii, signály klamstva. Žiadny však neplatí obecne. K sledovaniu telesných prejavov pri výsluchu, sa používa polygraf (detektor lži).

Faktory, ktoré môžu ovplyvniť odhalenie klamára:

  • Vyhýbavý pohľad, mimovoľné pohyby rúk, hlavy, priškrtený hlas, menej úsmevu
  • Rozšírené zreničky, zblednutie pokožky, odmlčania v reči
  • Prerieknutia
  • Úzkosť
  • Asymetrické a afektované výrazy v tvári, ktoré nie sú v súlade so slovami alebo ostatnými časťami tela

Dobrý klamár vie väčšinu týchto „symptómov“ viac menej ovládať a kontrolovať.

Kedy je klamstvo "tolerované"?

V niektorých situáciách je klamanie "dovolené" a akceptované. Akceptujeme napríklad, že herec v divadle hrá komediálnu rolu ( aj keď vieme, že v súkromí sa má práve úplne mizerne). V športe spoluhráča môžme oklamať telom, aby sme dosiahli cieľ, v pokri je klamanie súpera považované za samozrejmosť.

Prečo klameme samých seba?

O sebeklam ide vtedy, ak človek presvedčí sám seba o pravdivosti výroku, který nezodpovedá skutočnosti. Ak teda ďalej o tomto výroku hovorí – nejde o klamstvo (človek je presvedčený o jeho pravdivosti). V niektorých prípadoch ide o psychickú poruchu (ako mentálna anorexia, bludy, paranoia).

Pri dosahovaní niektorých výkonov je také malé klamanie samého seba niekedy prospešné a nevyhnutné, hoci v tomto zmysle môžeme hovoriť skôr o sebapovzbudzovaní.

Prečo klamú deti?

Deti nie sú schopné zámerne klamať asi do štyroch rokov. Na základe pokusov a omylov sa naučí síce na otázku "Kto to urobil?" odpovedať "To ja nie!", nejde však o zámerné klamanie. Malé deti nedokážu ovládať svoju úzkosť a pocity spojené s aktom klamania. Až staršie dieťa sa dokáže vžiť do postavenia druhého človeka, preto si jasnejšie uvedomuje aké prejavy sleduje pozorovateľ, keď mu nehovoria pravdu a snaží sa "to maskovať". Klamaním, vymýšľaním si deti predškolského veku niekedy dokresľujú realitu tak, ako by ju chceli mať. (ocko je najsilnejší muž na svete, majú doma najlepšie auto... a pod.)

Typy detských klamstiev:

Inštrumentálna (zámerná) lož: snaha zabrániť prezradeniu vlastnej viny a získať odmenu alebo prospech.

Neinštrumentálna (nezámerná) lož:

  • Zbožné priania – typické pre malé deti, sú vyvolávané detskou túžbu po tom, aby boli veci lepšie, ako sa v skutočnosti javia.
  • Nutkavé klamanie – dieťa si je vedomé, že nehovorí pravdu, ale ono vlastne ani nevie, prečo to robí, nie je mu jasný motív. Neustále klame pri rôznych situáciách, aj keď nemá z toho okamžitý alebo dlhodobý prospech. Jedná sa o poruchu, ktorá je pomerne vzácna.
  • Prosociálne klamstvo – zámerná lož, kedy bývajú v pozadí skryté pozitívne motívy (kedy sa napríklad snažíme nedotknúť sa citov druhého)
  • Bájne klamanie - dieťa nedokáže rozlíšiť fantácziu od skutočnosti. U malých detí je tento stav považovaný za normálny. O poruche uvažujeme, ak trvá do desiatich rokov.
  • Nevedomá obrana – dieťa nie je schopné samo sebe priznať, že sa dopustilo niečoho zlého a tiež podvedome tento stav tají.

Hovorí sa – čo sa v mladosti naučíš, v starobe akoby si našiel. To nakoľko sa v detstve stane „klamanie“ pre nás súčasťou spôsobu komunikácie a sociálneho života, môže ovplyvniť ako úprimní dokážeme byť k sebe a k okoliu v dospelosti. Ako dokážeme veriť pravde a obhajovať ju. Asi treba veľa fantázie, aby sme si dokázali predstaviť ako by svet fungoval bez malých či veľkých klamstiev.


Použité zdroje:

  • Internet – Wikipédia
  • Psychologytoday.com
  • Doherty – Sheddom : neverbální komunikace dětí, Portál