Mám 20 rokov a depresiou trpím už asi od strednej (ak nie skôr) školy. Gymnázium som skončila minulý rok a v tom istom roku som nastúpila na vysokú školu.
Moja choroba sa odrážala aj na známkach, nemohla som sa vôbec sústrediť na učenie, každý deň bol pre mňa utrpením. Priateľ (dlhoročný, na kt. som/bola priam závislá) sa nakoniec vzchopil, že to takto ďalej nejde a išiel so mnou k psychiatrovi – to bol asi tak začiatok minulého roka. Začala som užívať lieky, nevyhovovali mi, tak ich zmenil. Nakoniec som chodila aj k psychologičke na uvoľňovacie cvičenia (jedno bolo jackobsonovo). Chcela som sa na blížiacu sa “skúšku dospelosti“ úplne vykašľať, ale priateľ ma presvedčil, že tak to bude ešte horšie. Takže maturita bola pre mňa úplný prepadák a sklamanie. Na dejepise, ktorý tak milujem, som dostala vďaka môjmu bloku, ohavnej chorobe, dostatočnú! Viete si vôbec predstaviť, aké to je, keď Vás niečo baví, ale vy sa o tom aj tak neviete ústne vyjadrovať? A ohodnotia Vás takto, iba kvôli poj*banému bloku! Viete koľko kníh som sa načítala (milujem knihy)? Vraj sa potom človek vie lepšie vyjadrovať... A mne je len z tohoto poznatku do zúfalého smiechu... Ďalej ani písať nebudem, pretože všetko to boli predmety, ktoré mám rada, ale i tak to dopadlo na...
Po maturite som prestala celým liekom a cvičeniam veriť, vykašľala som sa nato a už som ani do jednej ambulancie nepáchla. Hlavne tie lieky sa mi začali hnusiť (nikdy som nebola nejak citlivá na choroby a snažila som sa liekom vždy vyhnúť, keď to išlo), deň čo deň to hltať... pomaly ma napínalo. S priateľom sa začali stupňovať hádky a po jeho nástupe na výšku aj nehorázne žiarlivostné scény z mojej strany... Horšie a horšie...
Prijali ma na všetky tri výšky. Tá, na kt. som sa chcela ísť, to bolo len o chlp, mala som šťastie, že sa ten rok veľa ľudí na dotyčný odbor nehlásilo. Aj tak nás predsa len nastúpila iba polovica z možného počtu... A ja som sa niekedy pýtala, že možno, keby som išla na ten istý odbor, ale inú výšku (kde ma tiež vzali a aj bez prijímačiek)... možno by to dopadlo inak. Jeden nikdy nevie (jeden ďalší z môjho množstva nesprávnych/nešťastných rozhodnutí).
Po prvom semestri som odišla. Jeden predmet som neurobila a na opravný som sa už nedostavila. Predstavte si, že nad tým učivom sedíte celý čas, snažíte sa to dať do hlavy, a potom Vám váš spolužiak, ktorý je naozaj lajdák (jeden z troch), povie, že sa to učil deň predtým. A hádajte. Všetci traja tam ešte sú... Niekedy sa stačí vedieť vykecať... Čo by som dala za tú schopnosť... Nebáť sa, nemať blok a vykecávať sa do aleluja...
Prihlásila som sa na úrade práce a som momentálne (nadlho...) oficálne nezamestnaná... Každý deň prezerám profesiu, keď niečo ako-tak vhodné nájdem, ihneď tam posielam mail... Vážne, už som sa naposielala. Bola som dokonca na jednom pohovore (predtým som z roztržitosti po telefóne nejakým spôsobom odmietla dva pohovory a jeden mail, keď prišlo na lámanie chleba- nezvládala by som to). A ten môj prvý pohovor. Musela som si dať dokonca jednu podporujúcu tabletku, ktorá mi ešte ostala. Slušne som sa obliekla, potila som sa ako prasa a hádajte. Pri pohovore blok, okno, nevedela som na niečo odpovedať, chcela som, ale nič mi z hrdla nevychádzalo. A takí čundráci predomnou, oblečení v teniskách, rifliach, to pravdepodobne dostali (už si tam niečo dohadovali)...
Číre zúfalstvo, rozhodla som sa opäť navštíviť môjho psychiatra (ani môjho jediného človeka som nechcela stratiť..). Predpísal mi nové lieky. Prvý týždeň som sa cítila nabudená, plná energie: chcem niečo robiť! Zažila som moje prvé tri dni, kedy som bola medzi známymi/neznámymi bez priateľa a boli skvelé (Až som sa desila, že mi nechýba? Už na ňom tak nelipnem?)... Ale posledné dva týždne som opäť nadne. Zúfalá... veď ja sa bojím si vypýtať pečivo, ísť do obchodu po jogurt... Minulý štvrtok som videla vo výklade také pekné žlté pančuchy, na všetky mali zľavu a ja som sa tam bála ísť dokonca aj s priateľom po boku. Čo poviem predavačke, veď neviem svoju veľkosť. Stuhla som na mieste a prosila ho, že tam nechcem ísť, naozaj nechcem. Dobreže som sa nerozplakala.
Bojím sa akéhokoľvek pohovoru, bola som dokonca raz nabudená, že budem zatiaľ chodiť aspoň na brigády a aj toho som sa nakoniec zľakla. Bojím sa, že ma kvôli tomu vyhodia z úradu práce, že mi budú tvrdiť, že sa len robote vyhýbam! Ja mám neskutočný blok s niekym sa rozprávať, s cudzím človekom seriózne, ale aj normálne. Som tichý typ (s nízkym, ak nie žiadnym, sebavedomím), ale ani tiché typy nemajú takéto problémy!
A dnes som si len tak v mojej depresii vygooglila „strach z ľudí“ a v dvoch článkoch písali o mladíkovi, ktorý má vlastný byt, vychodil výšku (ďalej ani nepíšem), a potom o 35-ročnej rozhľadenej a šikovnej tlmočníčke...
Prosím??? A ešte raz, prosím??? Je mi z toho do šialeného revu! Ako môžu písať o niečom takom a dať tam takéto príklady? Pozrite sa na mňa! Čo mám ja? Som ešte len 20-ročné decko s gymnáziom bez praxe, s dlhoročnou klinickou depresiou a strachom z komunikácie s ostatnými ľuďmi! Čo mám robiť ja? Prosím pekne, čo mám robiť ja.... Plač....
Depresia a strach z ľudí / blok v bezprostrednej komunikácii s ľuďmi
Izzie, velmi dobre Ti rozumiem, pretoze jednu z fobii mam aj ja, ja sa zase enormne bojim vysok, no mne to prakticky zivot nekomplikuje, lebo nie som bezne nutena stupat do vysky, s Tebou je to horsie, lebo potrebujes sa stretavat s ludmi a komunikovat s nimi denne, kto nezazil ani jednu z fobii, to ani nikdy nepochopi, co su to za problemy. AHOJ1, ktoremu patri moj hlboky obdiv, to pekne napisal, Tvoj problem je iba v Tvojej hlave a nikde inde, nikto Ti nemoze pomoct iba Ty sama, samolienenie bude zdlhave, ale jedine co pomoze, ak sa bojis ludi, nemoze ist o nic insie iba o ziadne alebo nizke sebavedomie a complex menejcennosti, moja dcera pekne dievca, uspesna studentka doktoratu filozofie tiez zazivala ukrutne strachy, ked mala prezentovat svoje vysledky, stat pred ludmi a hovorit, prepadla ju nespavost, plac a hnacky, darmo som ju prehovarala, ze nemusi mat starch z pocuvajucich, ze to tiez su iba ludia tak ako ona s prednostami, ale tiez aj chybami, odpoved bola vzdy rovnaka, mami, darmo sa psychicky pripravim, ked mam zacat, bojim sa, ze sa rozplacem a zuteciem, postupne vsak je to s nou lepsie a lepsie, Izzie, musis sa zacat ucit ovladat svoje emocie, pojde to velmi tazko, ale pojde, keby si si v pripade tych zltych pancuch bola uvedomila, ze priznat sa predavacke, ze nevies svoju velkost, je nie ziadna tragedia, ale bezna vec, mozno by si sa bola odhodlala vojst a kupit si ich, tuto fobiu mas hlboko zafixovanu vo svojom vedomi, preto musis na sebe velmi pracovat, aby si to v svojej hlave preprogramovala, skus sa v priebehu dna niekolkokrat pristavit pred zrkadlom, zahlad sa do svojich oci, usmej sa na seba, povedz si nahlas sama sebe, ze sa mas velmi rada, ze mas rada ludi, ze si skvela, tato autosugescia zaberie, len ked budes verit tomu, co hovoris, preto to trenuj, nic nepada z neba do ust same od seba, ked nieco chceme dosiahnut, musime sa o to velmi snazit, si este velmi mlada, musis zapracovat sama na sebe, takto ako zijes, to je peklo na zemi, tak s tym zacni nieco robit, panika, sebalutost, ci hnev Ti nijako nepomozu, tak im daj zbohom, podla mna by pomohlo, keby si verejne priznala svoj strach, ked mas problem hovorit s predavackou, najprv jej povedz o svojom probleme a uvidis, ze polovica strachu bude prec, mohla si v pripade zltych pancuch predavacke povedat: bojim sa Vam priznat, ze neviem svoju velkost, viem, ze je to hlupe, ale je to tak, skuste mi velkost poradit Vy, mozno niektore z predavaciek Ta budu povazovat za cvoka, ale to nevadi, urcite bude viac takych, ktore Ta pochopia, budu k Tebe mile a ulahcia Ti situaciu, ked svoj blok pred ludmi skryvas, pohlcuje Ta celu, Ty to potrebujes dostat zo seba von, potrebujes o tom s ludmi hovorit, velkost cloveka mimochodom spociva aj v tom, ze si vie priznat svoje chyby a nehanbi sa za ne, su ludske, kazdy z nas ma chyby, nikto nie je dokonaly, len niekto z nas, ako Ty, je mentalne slabsi, preto musi svoje sebavedomie posilnovat cvicenim
skús sem niečo napísať o tých dejinách...
prečítal som to tu všetko a zdá sa že asi nikto ti v tom nepomôže. Nehovorím, že ja som s tých, ktorý ti to vyrieši, ale môžem povedať že som bol na tom podobne. Našťastie iba bol ..... viem asi ako sa cítiš, keďže som sa cítil rovnako ak nie aj horšie.... mám 19 a zhodou okolností tiež som vyšiel gympel a teraz som na výške z ktorej ma dúfam nevyhodia :) ..... dlhú dobu som nevedel čo robiť..... čo je za tým, že mám z ľudí strach a pod. ako každý vie problém je v hlave ..... lieky sú podľa mňa hovadina ..... pomôžu ti na niakú dobu ale potom sa to vráti a je to ešte horšie .... nikdy som na to nebral žiadne lieky no jedného dňa som si zaumienil že to musím a musím zmeniť (samozrejme sám). Nikto mi s tým nepomáhal. Také nízke sebavedomie tiež neni nič príjemné a preto je to základ kde treba začať. čiže veľmi dôležitý je pozitívny pohľad na čo najviac vecí. Ak sa na teba niekto škaredo pozrie alebo máš iba taký pocit tak to netreba brať nijak vážne. Predsa život je na to aby sme sa z neho tešili a nie zúfali nad každým dňom prečo sa máme tak zle.Zle sa máme preto lebo len myslíme a všímame si veci, ktoré sú počas dňa najhoršie. Proste som sa začal chytať vecí ktoré sa mi v živote daria a na to ostatné kašlem. Keď ma niekto urazí, beriem to z nadhľadom a spomeniem si na to prečo žijem a čo ma najviac baví. Preto aj keď idem dnes do obchodu idem tam s úsmevom a aj keď niesom vôbec zhovorčivý, všetko to prebehne bez akéhokoľvek strachu. Niekedy sa to opäť síce vracalo, no vtedy som sa musel znova naštartovať a bojovať proti tomu svojou mysľou. Ešte stále je veľmi veľa situácii kedy sa mi zaseknú ústa, keď stretávam cudzích ľudí. No keď už ich spoznám tak sa snažím baviť s nimi, čo najviac ako to ide a tak si môžem trénovať môj výstup. Neviem či som moc poradil ..... ak sú niaké otázky rád poradím ....
luciferka: práveže ja tú realitu vidím dosť dobre a zaostrene... preto som hľadala niekoho, kto má/mal takýto problém. a či sa dá vôbec z neho dostať...
no i tak ďakujem. aj Tebe prajem veľa šťastia.
izzie, nechcela som ti zle.....ani sa hadat....ja som bola konfrontovana so sebou priamo, mozno zaobalene, ale bolo mi priamo povedane co a ako a co mam zmenit, a co je na mne zle.....trva mi to dlho spracovat to...ale snazim sa....ty mas svoj osud vo svojich rukach, rob ako uznas za vhodne....len nezatvaraj oci pred realitou.....tak vela stastia....
luciferka: jejdanenky :) začala som čítať tvoju skoršiu správu a musela som prestať.
ahm... človek tu napíše za účelom rady alebo pomoci a toto sa mu dostane. vôbec som na teba nijak nenarážala ani na tvoj život. nikde to tam nevidím, žeby som to písala.
a hádať som sa sem tiež neprišla. ja svoju chorobu beriem vážne, neviem ako ostatní tu.
a nesnažím sa tu hrať na chuderku, lebo byť stredobodom pozornosti, to je to najmenej, čo si prajem... ;)
ale, no. predsa som len idealista a namýšľala som si, že sa to tu nezvrtne na hádku a budú tu len seriózne odpovede k téme... a tá téma znela komunikačný blok (alebo sociálna fóbia, ako len chcete i keď to je podľa môjho úsudku trocha iný súdok - ale nepopieram ho úplne).
Ahoj Izzie, citala som cely tvoj prispevok, akokeby som sa v nom nasla...miestami mi pripadalo, ze som ten prispevok pisala ja....tiez mam 20, chodila som na gympel, bola som dokonala studentka, bez prijimacok ma vzali na super vysku a po semestri som sa pre nu kvoli psychic. problemom vykaslala....nazvladala som to...teraz som na urade prace takisto ako ty....bojim sa ist vobec na nejaky pohovor, asi by som tam odpadla...mam strach z ludi..vobec neviem, co mam robit, moment. si zhanam psychologicku...uz nevladzem dalej....a tiez ma nikto nechape, uz mam taku zlost sama na seba....ale ja si nemozem pomoct...ja nechapem, co sa deje so mnou...MAXIMALNE TI ROZUMIEM...som taka ista....
izzie, prepac, mozno som ti to nemala napisat tak priamo, nie som odbornik a nedokazem veci pomenovat pekne zaobalene, aby ich ludia dokazali prijat, aj ten moj nazor, je len pohlad laika, ale nic ine si cakat nemohla, kedze pochybujem, ze sa tu nejaki odbornici nachadzaju....a skus nehladat osobu s podobnymi problemami ako mas ty, urcite nie si jedina, a ak ju najdes, len sa v tom budete podporovat a utvrdzovat jeden druheho, ze to je vporiadku a to podla mna nie je spravne....skus podniknut kroky, aby si nasla niekoho kto ti z toho pomoze von, a nemusi to byt len prosdtrednictvom liekov....drzim ti palce......
izzie a co ty vies co som ja zazila? presne takuto reakciu som od teba cakala. vadi ti, ze som ti toto povedala? pisala som ti, ze ti nechcem radit, a ani neviem co mas spravit....napisala som ti len moj pohlad na danu situaciu, viem ake je to tazke bojovat sama so sebou.....co si cakala, ze ta tu bude kazdy len lutovat?verim, ze to je pre teba tazke, ale ty nechces pocut nic negativne na tvoju osobu, pretoze neznesies ani len negativny pohlad na danu situaciu, tak potom co cakas? ako sa z toho chces dostat? myslis, ze odbornik ti povie len same dobre veci na tvoju osobu? musi poukazat aj na to zle, na to negativne, co ty musis odstranit a len tak sa z toho dostanes.....zivot nie je len o tom krasnom....mysli si o mne co chces, ja som ti chcela len pomoct, nauc sa prijimat aj negativne nazory a ohlasy....moj ucitel sa ma raz opytal, viete co je najlahsie na svete? poradit druhemu....a mal pravdu....ja si tiez mnohokrat neviem rady, len mam mozno to stastie, ze som natrafila na spravnych odbornikov, ktory ma pomaly vedu tym spravnym smerom.....mozno raz aj ty natrafis, len sa prestan lutovat....
t333: myslela som, že mám hypertenziu a tie lieky neboli vhodné, preto tá zmena.
teraz po vyšetreniach (konečne) viem, že to je len zo psychiky...
takže tak krásne mi je vždy, keď mi búši srdce a ešte mám SDČ... čo je tiež vďaka psychickým podnetom...
luciferka: Aha, no. Ja viem, to sa strašne ľahko vraví. Aj ja by som tak radila niekomu. A hlavne ak by som o tom prt vedela... Ale v poslednej dobe radšej neradím niekomu, keď som nezažila.
A nikde nepíšem, že nikto sa nemá zle, že iba ja som jediná chuderka na svete.
Len ma dosť nasrali tie dva články. Smiala som sa a zároveň nad tým plakala.
A možno týmto len hľadám niekoho s rovnakým problémom...
Mám len 20 rokov, áno. To však neznamená, že sa tak cítim duševne. Niekto môže mať 60 rokov, ale o to, čo ja zažívam, sa nemusel nikdy ani len šuchnúť.
