Neviem ako si mám pomôcť! Prežil som rôzne životné situácie, ktoré mohli toto všetko spôsobiť i keď dnes mám pocit, že som s tými minulými životnými situáciami vyrovnaný. Neviem si sám na to odpovedať a rada odborníka je dosť drahá a chcelo by to isto viacej sedení.
Mojím problémom je to, že vôbec nevychádzam z bytu. Neviem či je to strach, ale mám zaužívaný stereotyp. Pokiaľ mám niečo zaužívane, tak všetko zvládam, ale akonáhle sa ma niečo zmeniť, ťažko to znášam psychicky. Neviem či mám strach z ľudí, ale nedokážem s nimi komunikovať. V práci to zvládam len ako formu pracovnej náplne. Chodím zaužívaným spôsobom domov aj do práce. Chodím MHD, ale mám s tým veľký problém. Dosť sa ľakám a keď som v MHD mám pocit ťažkého dýchania, to spôsobí potom u mňa nadmerné potenie. Musím zo sebou nosiť o 2 tričká naviac. Tak isto je to aj vo výťahu, keď idem sám je všetko v poriadku, akonáhle niekto nastúpi cítim sa veľmi zle. Na vonok môžná nepôsobím nejakým strnulým dojom, ale vo vnútry citím ako sa mi všetko búri. Dokonca sa u mňa začalo aj trasenie pod ľavým okom. Dosť dlho spím, niekedy aj vyše 12 hodín, nemám náročnú prácu. Mám problém komunikovať s mužmi, ale neviem prečo, neviem to opísať, že prečo, len proste ani vo svojej spoločnosti nemám rád mužov, ktorých nepoznám. Nechcem chodiť ani nikde do spoločnosti, nemám rozvinuté žiadne záujmy, alebo teda ich nejako nerozvíjam. Mám strach, ísť do obchodu. Neviem či to je strach, prote mi niečo nedovolí vyjnsť von. Keď som dlhšie medzi ľudmi, začne ma bolieť hlava, som veľmi unavený. Mám vzťah, bývame v spoločnej domácnosti, zveril som sa s tým partnerovi, ale nikto to nebere za vážnu vec, lebo sa to asi neprejavuje ako chrípka, že človek má teploty. Ja sám to neviem identifikovať, že je to vážne, alebo nie. Už raz v živote som sa pokúsil o samovraždu. Ale liečený som nebol. Mám pocit, že aj odborníka dokážete oklamať, stačí, keď mu poviete čo počuť chce a vy ste tým pádom zdravý človek. Ale tie pocity mám stále. Stále premýšľam nad smrťou. Len neviem prečo. Mám skvelého partnera, dobrú prácu, úžasnú rodinu. Som šťastný, keď som s nimi, ale aj to ako keby navonok. Vo vnútry je to prázdne. Nepijem alkohol, neholdujem tomu, nefajčím, žijem pomerne zdravou životosprávou, udržiavam sa, pomoc druhým neodmietam. Len proste ako keby nedokážem žiť. Nedokážem nie fyzicky fungovať, ale duševne, psychicky! Čítam rôzne knihy, ktoré ma nabudia, ale všetko je to časovo ohraničené a opäť to upadne. Chcel by som chodiť do fitka (nie preto, že mám zlú stavbu tela), ale pre to, aby som trochu ožil, ale nedokážem to. Keď som doma u rodičov na vidieku, tak cítim sa tam lepšie ako v tu v meste. Do plavárne som chodil do Rakúska, lebo som tam dokázal lepšie fungovať psychicky. Vedel som, že keď tam niekto na mňa prehovorí, ja mu nebudem rozumieť a tak konverzácia končí, alebo akýkoľvek styk. Viem, že to predtým také nebolo, ale neviem prečo to prišlo. Neviem, kde bol ten zlom. A či bol nejaký zlom, alebo je to len mojím prejavom dospievania. Mám 22 rokov. Ale nechcem, aby to takto bolo. Chcem predsa aj ja plnohodnotne žiť, ale hlavne psychicky, duševne, duchovne plnohodnotne, nejde mi o tú vonkajšiu formu bytia. V tom vnútry sa necítim akosi doma. Poradíte?
Depresie, fóbie, nechuť žiť
ivkis- ako vies,ze je ona stastna, co ked sa trapi v hlave,co ked v sukromi place a nenavidi sa ked ucinky liekov ustupia...je to pekne,ze si pomohla,ale ak ta ta osoba nepoziada o pomoc,tak ju nehaj,lebo ona sama to musi prekonat,taky je zivot, nemozes nikoho vlacit cely zivot za ruku,lebo potom zhorsis to nie len pre seba ale aj pre tu osobu.
ASMP-ked si povedal,ze tvoj "partner" je jediny kto ta vytiahne von,tak asi problem bude tam,ako som spominal, on moze byt ta osoba ktora ta ovlada,neponizuje ta nejako? Nepodcenuje ? Lebo ak hej,tak tvoje myslenie by mohlo byt sposobene osobou,ktora ta ovlada a jedinemu komu by to vyhovovalo,ze si doma,je tvoj "partner",je to typicke,on mal osobne problemy a potrebuje niekoho na koho zhodi svoje problemy,preto ich zhadzuje na teba...ak nie tak moze to byt niekto iny,musis si vycistit mysel a oslobodit sa od myslienok, radil by som ti venovat sa duchovnu. A homosexualita je tiez stav mysle,ak si poviez ze si gay, tak si gay, mysel je mocna zbran.
ASMP - je dobre ze si prechadzas takymi to stavmi. za sa zacnes liecit potom pri liecbe prekonas ataky ooovela lepsie. ja sa liecim a beriem zoloft je to take vselijake, ale urcite lepsie ako ked som sa neliecil. cely tyzdem som sa mal absolutne fajn, ale vypil som cez vikend par kav a tie ma znova rozhodili. Treba cas a dufam ze zase budem OK. Kavu radsej vynecham :).
ivkis si skvela zensa, ze si tak pomohla kamaradke. suuuper!!!!
A dnes to teda nebolo zase o nič lepšie. Šiel som do práce. V autobuse bolo plno ľudí, úplne narvaný a za mnou stáli dvaja dosť nahlas rozprávajúci chalani. Mne z toho ostalo zle, začal som sa strašne potiť a ostalo mi na omdletie. Ale poriadne. Stále som si len v hlave hovoril, neodpadni, lebo Ťa okradnú. Ja vážne toto prežívať nechcem. Keď počúvam MP3, aby som nepočul rozprávajúcich sa ľudí, tak zase sa potom neviem orientovať. Jednoducho ju nemôžem mať. A zase, čo mám niekomu povedať, že nech sa potichšie rozpráva. Veď je to blbé. Ale, keď s niekym idem, tak je to v pohode. Je to lepšie.
Ja si naozaj nemyslím, že si človek, ktorý takto trpí, môže pomôcť sám. Lieky ste tu všetci odsúdili, ale ja vidím na vlastné oči, ako Janke pomohli. Je to hrozné, ale bez tých liekov by tu Janka pravdepodobne nebola.
Niekto tam píše, že by jej pomohla duchovná literatúra. Ja si naopak myslím, že by ju stiahla ešte hlbšie.
mne pomaha meditacia
prave tam sa mozes ocitnut v stave bezmyslienkovosti..znie to mysticky ale je to velmi oslobodzujuce a a vdaka nej mozno budes moct pozorovat neustavajuci prud svojich myslienok s odstupom - ako taky nezaujaty pozorovatel....chapem ze nepresmerujes svoje negativne myslenie ihned na pozitivne ...ale aspon sa nim nenechaj unasat -ale uvedom si ho...takto dojdes k zaveru ze ty si bytost nezavisla od svojich myslienok...
"si uplne pohlteny svojimi mysliekami - toto je prapodstata, ktora oslobodzuje a prinasa mier ak sa prestanes stotoznovat so svojimi myslienkami"
Karolínka, veľmi dobre si to napísala. V mojej hlave sa vytvára mnoho myšlienok a nie zrovna tých najlepších. Ja im jednoducho prepadnem a oni mi potom riadia život, alebo teda skôr mi ho bránia prežívať. Predstavujem si absurdné veci, aj keď viem, že sú absurdné, ale tá hlava je aj tak akosi silnejšia. Predstavujem si, že idem do autobusu a tam ma niekto udrie, alebo mi niečo povie, ale pritom ani neviem čo, ale toto sa mi odohráva v hlave a pritom viem, že je to absurdné, ale stále sa mi to v hlave dookola prehráva a ja začnem tomu veriť. Nikdy som nebol šikanovaný, ani prepadnutý, ani nič podobné. Žiadne domáce násilie, ani od partnera. Práve preto neviem čím to môže byť. Situácie, ktoré som v živote prežil nemôžem prirovnať k niečomu takémuto. Isto to boli silné zážitky na moju psychiku, ale neviem. Horšie je to, že veľakrát si veci aj sám privolám, práve tým, že tak uvažujem. A práve preto, vždy som doma zavretý. Neviem, kde majú korene tieto moje myšlienky.
Ďakujem tu za všetky odznené príspevky. Áno, som gay. Ale myslím si, že problémy nie su zakorenené práve v tomto. Práveže o svojej sexuálnej orientácii nemám problém hovoriť. Čo je dosť čudné, ale napodiv toto je vec, ktorá ma práve naopak "drží pri živote", keďže aj ako gay žijem v podstate úplne "normálny" život. Vedia to o mne moji rodičia, celá rodina, priatelia, okolie, v práci. Rodina s tým nikdy problém nemala a dokonca som sa ani s negatívnymi reakciami nestretol. Ani na škole, nikde. S priateľom žijem v podstate úplne pohodový život. A prečo v podstate? V podstate len preto, že ma nedokáže dostať von. Teda on je asi jediný, kto ma dostane von, ale isto to stojí nejakú tu námahu a práveže ja sa cítim zle, keď nedokážem robiť bežné veci, ani absolvovať len príjemnú prechádzku s tým, že by som šiel sám od seba. Ja mu aj narovinu poviem, že nejdem lebo mám strach. Ale neviem opísať ten strach. Keď pre mňa je všetko možné. Liekmi by som to riešiť isto nechcel. Myslím si, že žalúdok si ničím sám svojim strachom a nepotrebujem na to lieky, ktoré isto majú rôzne vedlajšie účinky. Môžu pomáhať, ale nechcem mať život a pocit bez strachu založený na liekoch. S tymi motivačnými knihami a literatúrou rozvoja osobnosti súhlasím. Rád si to prečítam, dokonca počas čítania som aj nabudený. Ale akosi potom zase preskočí na mňa druhá vlna pocitov. Je to až extrémne, chvíľu pocit nadmerného šťastia a v ďalšiu mám chuť skončiť a mám pocit prázdnoty.
karolinka223-Ego znamena v latincine ja,cize ti nie je zly nazov a dakujem za suhlas...aspon niekdo tu pouziva selsky rozum... a inac myslienky sa mozu stat skutocnostou.
uplne suhlasim s qqqqqweerty resp.
dsqerrrwq...lieky nic nevyriesia , su navykove, nebezpecne a samy o sebe chemia, ktora telu neprospieva...ja mam tiez tak trochu vzdialene podobny problem....mne pomahaju motivacne knihy, duchovna literatura , knihy o osobnostnom rozvoji ..a presne..za vsetko moze tvoje myslou ovladane ego (to ale nemyslim v zlom) - si uplne pohlteny svojimi mysliekami - toto je prapodstata, ktora oslobodzuje a prinasa mier ak sa prestanes stotoznovat so svojimi myslienkami..
