Zomrel mi starký

úprimnú sústrasť

dnes mi umrela moja babina, je mi hrozne anajviac ma mrzi ze som nebola snou kedze som v zahranici.Dufam ze vie ako som ju mala rada a odpusti mi aj to ze som pri nej nebola, ked bola v nemocnici.Chyba mi!!:(

vsetci sa stretneme hore

sweet_lolitta asi ťažko sa dajú nájsť slová, ktoré by ťa utešili, lebo ani ja sama z toho niesom ešte vonku po dvoch, skoro troch mesiacoch...myslím na neho každý deň..Možno tomu neuveríš, ale nemá už zmysel rozmýšľať nad "keby" a "prečo" lebo každý človek má podľa mňa určený čas odchodu a bojovať proti tomu je zbytočné..a je to aj osud, že si chcela prísť v stredu, ale nešla si.. ja viem, tie výčitky, ja ich mám stále..ja som ho videla naposledy v roku 2009 :( a to len preto, že som si nenašla časť ísť za ním..a tie výčitky bolia...ale musím s tým ísť...aspoň som ho počula deň predtým ako zomrel..a bol veľmi chorý, takže si musím povedať, že keby som nasilu chcela, aby tu zostal, nemala by som ho ozaj rada, keby som chcela, aby tu bol napriek tým bolestiam, čo mal..:( Je to ťažké, viem...skús si prečítať knihy od Raymonda Moodyho, mne to pomohlo..,a verím tomu, že aj tvojej starkej je tam lepšie...a potom som ešte počúvala jednu prednášku, nemusíš tomu veriť, ale..: duch človeka sa po smrti ešte pár dní odpútava od tela, ale sú ľudia, ktorí ho nechcú pustiť, nechcú mu dovoliť odísť svojim neustálym trápením sa...ale ten duch vraj už chce odísť, ide na lepšie miesto, a ty by si mu to mala po čase dovoliť..Neviem čomu veríš, ale je to tak,, že raz sa tam stretneme všetci.

ja som ale zufala z toho, ze neviem ako sa to stalo, nejde mi to do hlavy, ze spadla na chodbe, ale nasli ju pri posteli lezat na zemi...zomrela vraj na krvacanie do mozgu...vobec neviem za kolko ta smrt nastane zvycajne, ci by este dokazala zavolat niekomu...nasli na zemi aj jej mobil ale bol rozbity...nic mi nedava zmysel, neviem si to predstavit a to mam muci este viac :(

bolí to a bude to bolieť. Tie myšlienky, prečo som neurobila niečo, to ostane. Časom sa to trochu ukľudní, ale zabudnúť sa nezabudne... Aj ja by som chcela aby sa vrátil čas a urobila kopec vecí, no treba myslieť dopredu a snažiť sa pozitívnejšie myslieť, aj keď je to veľmi ťažké. Aj moja starká zomrela mladá, a tak náhle...

a aj ja som na druhy den strasne chcela, aby mi zavolala, tak ako sme sa dohodli, aby som pocula jej hlas, aby som sa s nou porozpravala.....teraz sa citim aj napriek mojej mladosti smrtelna...vsetci zomrieme, ale ja som si zelala aspon byt vtedy s nou :(((( nie takto aby bola sama....boze...

ja sa citim najhorsie z toho, ze v stredu som k nej mala ist, ale nechcela, ze nema upratane, tak nech dojdem v piatok....a v piatok uz umrela :(((( kazdy den placem a velmi sa bojim pohrebu...... stale si hovorim, ze kebyze tam v piatok pojdem skor, mozno by som ju zachranila....mala krvacanie do mozgu...a pred tym asi spadla na zem a udrela si hlavu :( bola to ta naj babinka, aku som si mohla zelat....mlada duchom, velmi sme si rozumeli, dokonca sme chodili s nou a mojou partiou kamaratov na kupalisko....bola som na nu hrda...a ona zomrela sama.........vobec neviem, co trpela a ako dlho trva, kym clovek s krvacanim do mozgu umrie, velmi si zelam, aby jej utrpenie vtedy netrvaloo dlho :((( nezasluzila si to :'(((

ja si proste neviem zvyknúť na tú myšlienku, že tam nieje...nebýval blízko ale vedela som, že tam je..teraz je ten dom taký prázdny bez neho..:( a ľutujem veci, ktoré som nepovedala, keď bol čas, a častejšie s ním nebola..:( teraz som aspoň so starkou častejšie..ale vždy to ostane také nedopovedané, nedokončené, neuveriteľné..proste viem, že to bude bolieť ešte aj o desať rokov, aj vždy..:(

Aj ja viem aké to je. Týždeň po mojich narodeninách mi zomrela starká. Bola ešte mladá a síce je to takmer rok, nedokážem sa s tým akosi vyrovnať. Som nahnevaná, že tu nie je. Veľakrát ma napadne, že idem starkej zavolať, potrebujem s niečim poradiť a zrazu si uvedomím, že nemám ako... Keď idem cez mesto, tak sa stále dívam, či ju uvidím na bicykli... Jedna pani sa na ňu aj dosť podobá a ešte aj sa tak oblieka ako starká, a keď ju zbadám, tak idem zakričať starká a potom mi zimomriavky po celom tele prebehnú... A neskôr o 3 mesiace mi zomrela prababka (týždeň pred mojimi meninami) a pred 6-timi rokmi mi zomrel starký (týždeň pred narodeninami) Takže už ani tieto sviatky nemám rada, lebo mám strach, kto mi zase odíde... A ono tie prvé dni si človek tak neuvedomuje stratu blízkeho človeka, až časom to akosi všetko doľahne... Avšak čas ide ďalej, a musíme ísť dopredu. Keď mi príde smutno tak si sama v tichosti poplačem, a pred ostatními sa snažím byť silná a nedať to najavo...