Niekto so socialnou fobiou?

Bezny Janko,

áno, dá sa povedať, že som už rezignovala. Nemala som kedysi taký postoj, mala som nádej, dúfala som, že sa z toho dá dostať. Lenže čím som staršia, tým menej tomu verím. A vyskúšala som dvoch psychológov, ani jeden mi nesadol a tým som vyčerpala dostupnosť psychológov v mojom okolí.
Žiaľ, skype nemám. Tiež by som uvítala takú skupinovú terapiu alebo nejakú schôdzku nás, fobikov. U nás na Slovensku sa taká terapia ani nerobí. Nechápem prečo.
No a vidíš, ty si akné zlikvidoval, ale ja ho mám stále, dokonca v horšej forme ako v minulosti. A tiež mi nepomohla žiadna doktorka a to boli tri. Tak už na to kašlem, ako vyzerám, no isté je, že to vôbec neprispieva k sebavedomiu, čo vieš sám rovnako dobre zo svojej skúsenosti.

ahojte. niektori z vas pisali ze brali lieky...po akom dlhom case ste citili ucinok? napr. ze ste sa prestali cervenat? a ako dlho ste celkovo brali tie lieky?

Bezny Janko - skus: socialnifobie.info

Bolo by fajn keby aspon niekde existovalo forum pre socio-fobikov kde by bola aj primerana aktivita. Zatial som take nenasiel, mozno niekto z vas ano ?

Lenora
Rada by si spoznala niekoho, kto tak isto
trpí SF, nech nemáš pocit, že si v tom úplne sama?
Ale veď nás máš pred očami, je nás oficiálne cca 380 tis. na Slovensku, neoficiálne možno až 500 tis. Ľudí, ktorí dennodenne hľadajú možnosti, ako uživiť svoje rodiny, ako vôbec prísť k pracovnej ponuke, kde by človeka pozvali na pracovný pohovor. Ľudí, ktorí vedia, že si nemôžu dovoliť ani zomrieť, pretože by to rodinný rozpočet pozostalých neuniesol. Zomrieť v tomto prípade znamená nesmiernu bezohľadnosť voči svojim rodinným príslušníkom a ostatnému milujucému okoliu.
Sme poväčšine ľudia, ktorí celý život poctivo a obetavo pracovali, ale nenaučili sme sa byť bezohľadní a ísť \"cez mŕtvoly\". Armáda nezamestnaných,
a to už niekoľko krát vo svojom živote, ktorým nezostali peňažné prostriedky na samofinancovanie preškolovania na inú profesiu a cestu za prácou do zahraničia.

Máš obrovské šťastie, môžeš sa tešiť z prítomnosti rodičov, ktorí Ťa dokážu finančne a morálne podporiť. Viem, že sa cítiš zle, ale skús v rámci svojich možností im tieto dary a spolupatričnosť opätovať aspoň spoluúčasťou na domácich prácach.

Ten kto sa, najmä v dnešnej dobe, nezamyslel nad vetou \"Viem, že nič neviem\" je vlastne nekritický a naivný a veľmi skoro sa jeho situácia môže zmeniť!

poznam jednu celkom dobru relaxacnu techniku, ktora pomoze ak mate nejake psychicke potiaze, sama som sa trapila strasne dlho a toto mi dost pomohlo.

lilly-ann@centrum.sk

ahoj, ja som sa dlho trapila sama, az to nakoniec zaslo prilis daleko, bala som sa prehovorit uz aj s blizkymi osobami tak som vyhladala psychiatra, nasadil lieky a odvtedy sa mi stav vyrazne zlepsil. len v niektorych situaciach sa mi SF este stale prejavuje tak chodim na terapie k psychologovi. a takisto odporucam ist k lekarovi, kasli na ostatnych, hlavne je, aby sa tebe polepsilo a nezil/a si cely zivot v strachu..

Lenora, rad si s tebou popisem o SF ... moj mail: vernix888@gmail.com

ahoj :)

No ludia ja to mam tiez, som dost o tom presvedceny. Na gymku to bolo horsie pretoze vtedy som bol denno-denne konfrontovany uzkostnymi situatciami v ktorych som pravidelne zlyhaval, navyse ma trapilo aj akne takze som sa ledva pozrel niekomu do oci. Uz je to lepsie, akne som zlikvidoval, iste momenty zivota ma akosi o nieco napravili a mam chut sa pobit s touto chorobou.

sfsd - Som za teba rad ze si sa z toho dostal, ale nemyslim si ze to bola prave socialne fobia. Tych mentalnych chorob je viac a SF je ta ktora sa neda zapit alkoholom alebo pockat kym prehrmy. U mna je SF taka potvora ktora sa vo mne skryva a ukaze sa len vtedy ked z niecoho pochytim uzkost. Napr. ked my zrazu zavola niekto a pozve ma von, vtedy to na mna pride z cista jasna - busenie srdca, horucava, potenie, tras a vyhybavost. Toto sa deje bez toho aby som to mohol kontrolovat.

reneee666 - Blahozelam :) Touto cestou sa chystam aj ja. Psycholog alebo psychoterapeut. Chcel by som aj vyskusat lieky, ale nieco prirodneho charakteru aby nehrozyla zavislost.

Sillonka - Fuu, tak to zavidim ked to dokazes sama odburavat.

Lenka123 - Drzim palce.

Lenora - Napisala si svoj pribeh dost rezignovane akoby necakas ze sa z toho dostanes. Podla mna je toto dovod preco sa to zatial nedari. Taktiez, raz si vyskusala jedneho psychologa ktory ti nepomohol, noa co ? Nesadol ti, to sa stava. Treba hladat ineho psychologa pretoze kazdy clovek vplyva na ostatnych ludi inak. Sak my co mame SF by sme to mali vediet najlepsie. Ked chces dam ti moj skype keby si si chcela niekedy pisat. Tiez by som privital keby som osobne poznal cloveka alebo rovno ludi ktory prechadzaju niecim podobnym ako ja. Bola by to taka skupinova terapia.

Trpím SF celý život, som strašne nesmelá, hanblivá a pred druhými ľuďmi vlastne nič nedokážem. Čo v pohode urobím, keď som sama, pred druhými mi to nejde, ako keby som nič nevedela: nedokážem myslieť, nedokážem povedať niečo rozumné, niečo, čo som sa naučila, všetko mi vypadne z hlavy,niekedy sa úplne zaseknem a nedostanem zo seba ani slovo, nedokážem pred druhými ani myslieť, ani rozprávať, klásť otázky už vôbec, nič ma v tej chvíli nenapadne, nedokážem ani vykonávať nejakú činnosť bez toho, aby som sa neroztriasla, až mi všetko padá z rúk, niekedy mám problém aj jesť pred druhými. Vraj čím je človek starší, tak sa to zmierňuje, ale nie, u mňa to neplatí, myslím, že je to stále horšie. Nikdy som si nenašla prácu, lebo mám s tým obrovský problém prísť na pohovor a rozprávať, nieto ešte uspieť. Len čo prídem na pohovor, každý ma hneď odpíše, pretože na mne strašne vidno, že sa bojím. No kto by takú osobu chcel zamestnať? Nikto. Neviem, ako budem žiť, kým mám rodičov, tak ma podporujú oni, ale keď sa pominú, ja iste zahyniem. Nevidím to inak. Skúšala som všeličo možné: veriť si, dodávať odvahy, pozitívne myslieť, chodiť medzi ľudí, ale ani to, keď chodím medzi ľudí častejšie, mi nepomáha báť sa menej. Je to také isté. Ani psychológ mi nepomohol. Ako mi môže vôbec pomôcť hoci aj ten najlepší, keď sa bojím aj jeho a bojím sa rozprávať o svojom probléme? No ako? Nedá sa to. Dokážem o tom iba písať, lenže tí, u ktorých som bola, neakceptovali moje "písačky", chceli, aby som rozprávala. Lenže mne to práve nejde. To je môj obrovský problém. Takže ja už neviem, čo mám robiť. Už som zažila depresiu, ktorá trvala jeden dlhý rok, no prešlo to, chvalabohu, ale teraz sa mi zdá, že to asi opäť na mňa príde a vlastne keď sa depresia nelieči, iste sa vráti a v oveľa horšej forme. Nechcem to už zažiť, bolo to hrozné obdobie, ale poviem vám, najradšej by som nežila. Ja vôbec nemám miesta na tomto svete. Nikto ma nikde nechce, som neschopná, ľudí sa stránim, pretože mi s nimi nikdy nie je dobre, len keď som sama, dokážem sa radovať.
Rada by som tu spoznala niekoho, kto takisto trpí SF, nech nemám pocit, že som v tom úplne sama. Viem, že mnohí tým trpia, len ja takých ľudí osobne nepoznám. A myslím si, že keby som niekoho takého osobne poznala, tak by mi to pomohlo. Lebo keď zbadám v nejakej maličkosti, že niekto sa tiež čohosi bojí, ba možno aj viac v tej chvíli ako ja, tak ma to poteší. Nie preto, žeby som bola škodoradostná, ale preto, že ma to povzbudí v tom, že si poviem: "Aha, tak v tomto som na tom o kus lepšie, predsa len nie som najúbohejšia." Málokedy ma však čosi také postretne. Mám kopu problémov, ktoré by som tu mohla opisovať, je to celá fúra, čo všetko sa s tým spája.
No, pomaly sa rútim to zúfalstva a viem, že raz príde. Skôr či neskôr. Najlepšie by bolo buď nežiť alebo sa zblázniť, byť pomätená, už sa viac sebou nezaoberať, nech ma dajú do blázinca. To by som však musela najprv stratiť nad sebou kontrolu. Lenže to ja sa príliš kontrolujem. Som napätá, a tú obrovskú napätosť priam cítiť zo mňa tak mocne, že všetci ostatní okolo mňa trpia tým tlakom napätia, ktorý ja vytváram. Je to príšerný stav. Ešte to aj prenášam na iných.
No radšej už budem končiť, lebo by som mohla písať aj do rána bieleho.