Po čítaní jedného threadu na tomto webe som dostal pocit nutkania trochu sa konečne niekomu zdôveriť a poradiť, tak prečo nie priamo tu?
Upozorňujem, že je to tak trochu pubertiacky článok aj keď ja sám už pubertiak nie som ;)
Už je to asi 5 rokov čo poznám jedno dievča. Od prvej chvíle bola do mňa zaľúbená, no ja som si nebol svojimi citmi istý. Vídavali sme sa vonku, na rôznych akciách, začala chodiť na rovnakú školu ako ja. Ja som si nikdy nebol istý čo cítim, dosť som sa trápil a správal sa odmerane.
Po čase už naše kroky k sebe neviedli keďže sme mali každý iné záujmy a prestali sme sa vídať. No netrvalo to dlho a narazili sme na seba. Kamarát ktorý sa o ňu zaujímal ju zavolal von. Z jej rozprávania viem, že došla len preto, že tušila, že tam budem. Ja, mierne šokovaný, ale tak príjemne šokovaný, nemal som o tom ani tušenia. Dospelo to k nejakým tým pusám a podobne.
Na druhý deň keď som jej napísal dostalo sa mi pozitívnej odozvy. Večer sa jej páčil, mne samozrejme tiež, bolo nám spolu fakt super. No na konci znelo niečo na štýl, že jej aj tak niekam opäť utečiem a nič z toho nebude.
Povedal som si, že tentokrát do toho pôjdem, jednak z dôvodu, že som ju už nechcel opäť raniť a taktiež som vedel, že k nej cítim niečo viac, ale nebol som si tým až tak istý. Skočili sme teda do vzťahu. Ona zamilovaná až po uši, ja napol zaľúbený. Prvé týždne boli nádherné, summer-time, kopec príležitostí k rôznym aktivitám a podobne. Nebol som to ja kto "otravoval" toho druhého viac, práve naopak, bola to skôr ona a mne sa to páčilo. Taký prejav toho, že jej na mne naozaj záleží.
Zdôveril som sa jej, že budem po lete musieť odísť zo Slovenska, myslel som si, že o tom vedela. Šokovalo ju to, no povedali sme si, že na budúcnosť teraz nebudeme myslieť a budeme žiť pre okamih. Cítil som, že ma aj po tom stále milovala, ak nie ešte viac.
Avšak vzťah ešte netrval dlho a došlo k zmene. Zo mňa, napol zaľúbeného sa stal zamilovaný blázon (v dobrom slova zmysle), kdežto z nej city pravdepodobne pomaly vyprchávali. Čím viac som sa snažil, tým horšie to vyzeralo. Možno nie v skutočnosti, ani som netlačil príliš na pílu, možno len v mojej hlave. Postupne sme sa prestali vídať tak často ako prvne. Ja som to robil viacmenej aj cielene, taký self-defense, však to asi poznáte, prestal som sa ozývať v domnení, že ju to začne trápiť a začne sa venovať ona mne keďže ja som sa už cítil ako taký vyzvedač toho čo robí, kam ide dnes atď.
To veci samozrejme úplne skomplikovalo a na svete bol konflikt o tom prečo sa jej už neviem ani ozvať. Vedel som, že vzťah speje zlým smerom a dosť som sa trápil. Najprv sme sa vídavali každý deň, teraz dva krát do týždňa a aj to iba chvíľu.
V poriadku, ukončili sme to. Asi to tak bude lepšie, pomyslel som si.
A teraz konečne k veci. Po roku bez nej, v zahraničí, so svojimi starosťami na ňu stále nedokážem prestať myslieť. Medzitým už javili záujem aj iné ženy, no žiadna nedokázala ukončiť spomienky na ňu.
Ak ste sa dočítali až sem, z celého srdca Vám ďakujem a chcem sa Vás opýtať, ak ste podobnou situáciou prešli, ako zabudnúť na osobu ktorú už nemôžete mať? Je vôbec normálne, že nedokážem vyhodiť z hlavy osobu už celý jeden rok? Navyše bol to krátky, prerušený vzťah a to som už mal dlhšie vzťahy kde taký problém po rozchode nikdy nebol.
Nikdy som nechápal prečo keď začnem túžiť po nejakej žene a po dlhom trápení sa mi to začne dariť, príde odpoveď taktiež v podobe sympatií, zľaknem sa a zdupkám do úzadia, resp. chovám sa odmerane. Teraz sa mi stalo to isté, avšak v opačnom garde. Ja, v pozícii namotávaného a namotaného, no nakoniec sklamaného.
