Partneri
ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk Klik-Klinik - online doktori
Internet.sk
Internet.sk ĽudiaĽuďom.sk Fony.sk ephoto.sk Dnes24.sk

Mám šancu na život ako normálny človek?

Príspevok v téme: Mám šancu na život ako normálny človek?
organický

Ahojte, potreboval by som sa poradiť, alebo chcel by som spoznať váš názor na danú situáciu. Začal by som tým, že trpím sociálnou fóbiou a dosť silnými úzkosťami. Bolo to už aj na základnej škole a aj v škôlke, kde som nedokázal hovoriť nahlas, alebo som si nemohol nájsť kamarátov, proste som bol taký tichý človek a nemohol som sa nikdy s nikým skamarátiť, alebo k niekomu nejako dostať. A vlastne je to tak aj doteraz, neviem nadviazať kontakty, niekde je chyba, v komunikácii to ako si viazne, a hlavne som pred ľuďmi ako si roztrasený a neviem, čo hovoriť, keď som v konverzácii. Keď som doma je tok myšlienok v pohode, ale ako náhle prídem do situácie s nejakým človekom, hneď mám úzkosť a nedokážem nič povedať, byť vtipný, som len ako si ticho, aj keď ma to trápi, ale niečo mi v tom bráni.

Liečim sa na psychiatrii asi 5 rokov, a bojím sa, že budem len ďalší psychiatrický pacient, čo sa bude celý život vláčiť po nemocniciach, a stav sa nezlepší. Predpokladám, že je to z nejakej strany dedičné, keďže brat a mama majú schizofréniu. Z vyšetrení z nemocnice mám napísané, že nemám dostatok zdrojov na zvládanie nárok života ( nízka adaptačná kapacita.)

Rád by som prelomil bariéru a žil ako ostatní, raz možno spoznal tú pravú, mal prácu a žil bežným životom. Inak mám 22. Ale teraz som trošku ako ťuťko, vďaka úzkostiam. Snažím sa s tým bojovať, chodiť dosť medzi ľudí, ale niekde je problém proste. Som tak trochu uväznený vo vlastnom tele, chcel by som sa baviť, užívať si život, ale za všetkým je úzkosť. Myslíte, že by som sa mohol z toho dostať a nejako to prelomiť??

socfob

Ja to mám úplne rovaké. Ak máš záujem porozprávať sa, napíš. santa_cruz@azet.sk ....úplne ťa chápem a vidím sa v tom. Šancu na normálny život určite máš, aj ked ľahké to nebude..Teda dúfam, že nemáš strach aj z ľudí cez internet.

Fleur-de-lis

ja som čo sa týchto vecí týka dosť optimista. Ale zrejme to nebude nijakým zázrakom. Všetci by sme chceli skratky, ale takto to nefunguje.
Nie som odborník, a možno by si mal zájsť za psychológom (nie psychiatrom) aby ti poradil cvičenia.

Je možné, že sa niečo v detstve stalo alebo dialo, kvôli čomu máš taký strach z komunikácie a vzťahov a dobrý psychológ by mal spolu s tebou nájsť koreň tohto problému a vyriešiť ho.

A cvičenia ti zas pomôžu nadobúdať istotu a skúsenosti. Čiže niečo v zmysle hodiť ťa do vody aby si sa naučil plávať. Na suchu sa plávať nenaučíš...

Možno to bude trvať pol roka, možno tri roky... Je to dlhodobý proces, ale každopádne je zlepšenie možné.

Odhodlaj sa a vyhľadaj si dobrého psychológa a začni žiť život, ktorý máš :)
Prehráva len ten kto to vzdá...

miki24

Áno, šanca je vždy. Je však len na teba ako ju využiješ, a ako s tým naložíš. Či budeš len plačkať a ľutovať sa, alebo aj bojovať. Tvrdým bojom sa dá prekonať akákoľvek prekážka. To si zapamätaj dobre tak hlavu hore a hor sa spoznávať nových ľudí.

LMarika

Mala som v skole dobru kamaratku (genius s fotografickou pamatou), ktora tiez trpela socialnou fobiou a dnes prednasa na vysokej skole. Nikto tomu na stretavke ani verit nechcel, ze je to tak, ale mna to vobec neprekvapilo, vzdy som vedela a citila, ze ona to zvladne. Vazia si ju tam ako vynikajucu odbornicku, uz pocas strednej skoly dosahovala vynikajuce umiestnenia na celostatnych kolach olympiad vo viacerych predmetoch. Myslim si, ze hlavnu ulohu u nej zohral pobyt na internate pocas VS-studia, kde sa zrazu ocitla medzi mnohymi ludmi - spoluziakmi, spolubyvajucimi... Niektori prichadzali za nou s prosbou o pomoc, aby im vysvetlila nieco ohladom matematiky, atd. ... A ona vzdy rada a ochotne pomohla. Takze jej nezostavalo nic ine, len zvyknut si na ludi a na komunikaciu s nimi, ktora prichadzala stale castejsie a castejsie, az vymizol strach z nej. A po psychiatroch nikdy nechodila. Nechod ani ty! Pokial by sa v tvojom pripade jednalo iba o nejake rozhovory s psychologmi a s psychiatrami a vyrozpravanie sa z toho, co ta trapi, to by bolo este O. K., ale v ziadnom pripade NEBER PSYCHIATRICKE LIEKY! Aj ked ti ich budu predpisovat, proste ich neber a hotovo! Tie lieky z teba urobia tucnu, lenivu gulu s akymsi uzamknutym mozgom, cloveka spomaleneho, stracajuceho pamat a neschopneho logicky mysliet a na rozne zivotne situacie dostatocne rychlo a primerane zareagovat. Jedna moja kamaratka ich brala, ked jej zomrel otec a myslela si, ze jej pomozu zvladnut smutok, no namiesto toho za 3 mesiace pribrala 20 kg a potom sa uz netrapila iba dusa, ale aj telo. Nakoniec uznala, ze to bola chyba brat ich, lebo so smutkom sa clovek aj tak musi vysporiadat sam a treba dat tomu cas. Niekto sa s tym vyrovna rychlejsie a niekto pomalsie. Ak mas kvoli liekom "mozog uzamknuty", ktory ti este viac brani v komunikacii s ludmi a v schopnosti rychlo, vtipne a primerane reagovat na ich slova, on sa znovu odomkne, ked lieky vysadis. Kludne by ti mohlo pomoct, ak by si bud isiel studovat do ineho mesta, tak, ze by si bol na studentskom internate, kde budes medzi ludmi, alebo pracovat do ineho mesta, napriklad do nejakej fabriky, ktora poskytuje ubytovanie na ubytovni. Tam by si sa uz kontaktu s ludmi nevyhol, lebo by si mal minimalne jedneho spolubyvajuceho, prichadzali by k vam do izby jeho kamarati, ktori by sa postupne mohli stat aj tvomimi kamaratmi, alebo ak uz nie zrovna spriaznenymi dusami, tak aspon ludmi, s ktorymi obcas stravis cas, posedis pri nejakom pivku a prehodis par slov. Ak by sme brali do uvahy napriklad tu druhu moznost - praca vo fabrike a byvanie na ubytovni v inom meste, tak teoreticky by si byval na izbe s nejakym 50-rocnym. Ten by nerozpraval iba o alkohole a o sexe ako mladi, ale mal by si pri sebe cloveka plneho zivotnych skusenosti, o ktorych by ti rozpraval - o detoch, o vnucatach, o kamaratovi, ktory mu zomrel, o dcere, ktora odisla do Anglicka, o tom, ako sa zoznamil s manzelkou, o tom, ake to bolo, ked museli vsetci muzi povinne chodit na dva roky na vojnu, o svojich predchadzajucich zamestnaniach, o kamaratoch, ktori odisli do zahranicia, a tak dalej... Zo zaciatku by si len pocuval, neskor by si sa zapojil do rozhovoru a vymizol by z teba strach z muzov v strednom veku, nebal by si sa uz komunikovat s takymto typom ludi ani na pracovisku, ved vo fabrike su velke kolektivy. Neskor by si stratil strach aj z komunikacie s mladymi chalanmi v tvojom veku a nakoniec by si stratil strach aj z komunikacie s dievcatami a potom by si uz bol psychicky pripraveny niektoru oslovit, niekam pozvat... Kup si casopisy Voloviny, Huncut, Kocurkovo... najdes v nich kopu vtipov, ktore mozes pri komunikacii s ludmi pouzit a oni sa budu smiat a hned sa budes citit lepsie. Hlavu hore, este nie je nic stratene!

zewa

Kazdy ma obrovsku vnutornu silu. Dokazes vsetko, co si zaumienis. Niekedy vsak potrebuje postrcit, ci najst ju v sebe. Psychoterapiu si skusal?

miervdusi

Treba verit v seba sameho,chce to riadnu drinu ,precitaj si knihu miluj svoj zivot od luise hayovej a trenuj pred zrkadlom ako komunikujes.Zelam mnoho sil