Nevladzem. Ma zmysel este zit?

Je tu a vždy aj bolo, veľa ciest, po ktorých sa dá kráčať. Jednou je cesta neustáleho bedákanie, horekovania, spochybňovania, negovania..smútku, závisti, nenávisti, depresie. Je naveky zapísaná do osudu, a kto po nej vykročí, k šťastiu a spokojnosti a láske nikdy nedospeje. Alebo áno? Nie, svet nie je čiernobiely, a ja nie som naivná a nevidím svet ružový a krásny. Ale ten svet, ružový a krásny budujem v sebe a cezomňa sa derie na povrch, cez moje predstavy a myšlienky a tí, ktorých to oslovuje, sú nie vždy tí zdatnejší a schopnejší, ale tí, čo nestratili ešte to najpodstatnejšie, silu snívať a nádej. Že áno, som na zlej ceste, som v zlom osude, ale ja nedovolím, z úcty k vyššiemu princípu, princípu lásky a pochopenia, aby ma to zlomilo. Pretože iba to mi raz, možno nie dnes, možno nie zajtra, ale raz určite, zabezpečí lepší pocit zo samého seba a aj lepší pocit pre tých druhých.
Nie, nie všetci sme rovnakí, ale ak nikdy na cestu k sebaskvalitneniu nevykročíš, nikdy sa nič nezmení. A ty do osudu zapíšeš len ďalšieho depresívneho zúfalca, ktorý sa stále pýta *prečo?* A práve preto večné pýtanie nemá čas zamýšľať sa nad odpoveďou. :o)
Toto fórum je fórom zdravia a je viac ako žiadúce, aby príspevky pomáhali tým druhým sa zorientovať a nájsť si cestu k zdraviu. Tá nezačína cestou k lekárovi, do lekárne, ale v hlave. Zdravými myšlienkami, chuťou žiť a nie utvrdzovaním sa, že nie, nejde to a nedá sa a to preto, že ja som ešte malé dieťa a mňa nikto neučil. Každý z nás bol raz tým malým dieťaťom a stál s rešpektom pred pani učiteľkou..ale to dôležité bolo, mať chuť sa učiť a nie neustále sa porovnávať, že aha, on je už deviatak. (no dúfam, že to nebol spolužiak v 1.ročníku :o))) )
Sila slova je obrovská, lebo v sebe nesie myšlienky a tie sa stávajú spomienkami...nie je jedno, aké tvoríme. To je odpoveď prečo ťa mažú. :o)

Ono to preberanie je dobré len a len na jednu vec..aby si mohla niečo popísať, musíš to vidieť..čiže, dostať mimo seba. A tak na tú dobu, čo niečo popisuješ, konkrétne aj nejaký ten problém, ako keby si to vytiahla zo seba. Tým ťa to menej ťaží. Leeenže, akonáhle to doopisuješ a nepochopíš, tak sa ti to vráti späť a navyše, ťažšie o ďalšie spomínanie..to je fyzika, to sa nedá oklamať. Čiže, síce sa vysťažuješ, ako píšeš ty, uľaví sa ti, posunieš to druhému na spracovanie, ale stále to zostáva v tebe, len, ako píšem, bohužiaľ, ešte silnejšie. A tak nasleduje nové stretnutie, nová terapia..a ak sa nedospeje k nejakému dielčiemu vysvetleniu..cítiš sa ešte horšie a tak v konečnom dôsledku pacient dôjde k tomu, že terapia mi nepomáha, je to celé zle. :o)
Minulosť sa zmeniť nedá, dá sa zmeniť postoj k nej. Lebo postoj sa mení aktuálne zmenou myslenia..to je pružné, ale spomienky nie. Tie sú statické, naveky nemenné. Treba tvoriť nové, už s prvkami riešenia problému. :o)
Ďalšia vec je, že kde sa nedá, sa nedá. V tom prípade je potom vhodné byť tomu druhému iba tou bútľavou vŕbou, ale takou, ktorá spätne netvorí ozvenu vo forme vlastnej nasratosti, že to čo mi jaké kraviny vykladá??? Ale spätnou ozvenou je tvoje vlastné pochopenie, že je proste len taký. A mať ho rád, chápať ho, aj keď je to *zmrd* alebo *trúba*. :o))) Iba tak sa môže zmeniť doba, keď sa zmenia ľudia v nej..v obraz súcitných a láskavých bytostí, tolerujúcich aj nevedomosť a slabosť druhých a nie súťažiacich, kto z koho a cez koho a do koho. :o))

Anjelik fakt je, ze vela ludi by sa tento pristup nepacil,zalezi to od vysky ich ega, nechceli by pripustit, ze chyba je v nich, lebo im viac vyhovuje obvinovat vsetko a vsetkych naokolo za svoje nestastie, lebo je to pre nich jednoduchsie radsej preberat so psychologmi svoje velmi tazke detstvo, neuspechy, krivdy, ako povedat si dost a prestat sa brat ako obet a zacat cosi aj robit preto, aby sa to vsetko zmenilo k lepsiemu, staci im len stazovat sa kade tade, prenasat svoje starosti na inych , nachvilu sa im ulavi, druhemu pritazi a potom znova dokola...

Myslíš Laura, že by sa našiel niekto, kto by mi *zaplatil* za to, že by som mu povedala, že nenenene, chyba nie je v dobe, chyba nie je v okolí, chyba nie je v tom, že keď si sa narodil, tak na Slnku boli erupcie, že susedov pes štekal, ale že chyba je jednoznačne v tebe samotnom? :o)))
Že vskutku netreba stále dokola sa rýpať v minulosti,..nie, poučiť sa, pochopiť a adieu...tvoriť nové obrazy a nové predstavy, podpornejšie k životu ako to staré, síce osvedčené, ale nepodporné. Ako je nenávisť a závisť a smútok a žiarlivosť a hnev a zúfalstvo a iné skvelé stavy, následne z toho plynúce. :o)
Že zmena nepríde vďaka druhému, vďaka viere, vďaka modleniu, ale vďaka jemu samotnému, zmenou myslenia. Lebo to myslenie je choré, nie doba, nie vzťahy. Lebo doba nie je tvorená dobou, doba je tvorená predsa ľuďmi v nej žijúcimi. :o))

A na margo Delete rozprávok..v prirodzenosti dieťaťa je, že keď vidí dlhý text, dlhú básničku, tak prevráti oči a radšej číta niečo kratšie, kde sa skôr dozvie, či drak zožral princeznú alebo nie. :o))) V každom dospelom je toto dieťa, tak pozor na to...aj dobrého, ak je veľa, škodí. ;o))

anjelik, krasny prispevok, co ty vlastne robis ako povolanie? mala by si robit nieco take ako psychologa, ale takeho novodobeho, co sa nerype v minulosti pacientov a neprebera ich traumy dokola, ale uci ich hladiet dopredu:D

detto: o ucinnosti by sa dalo polemizovat, nakolko odkazom clovek ziska stranku, kde sa moze nachadzat viacero zaujimavych clankov :-)

embryo- podľa mna to, že to Delete skopíroval/a je účinnejšie a viac to podla mna ,,padne" do očí človeku, ako nejaký odkaz ;-)

Napríklad som videla hned, že je to niečo dlhé, automaticky som začala čítať... keby som videla odkaz.. možno by som ani neklikla... :-)

Ďakujem vam pekne za tie vase prispevky. Je v nich velka velka velka pravda v kazdom slove.
Keby to tak bolo lahke, zobudit sa a zacat odznova bez trapenia,vycitiek a tych vtieravych myslienok, bez mojej choroby. Snazim sa nelutovat sa.Ale vsetko sa zhorsuje. Moja dobra nalada pocas dna je len hrana :( ...a do toho sa pridruzila mania fakt som zufala... Neviem co zo sebou.
S mamkou uz je to lepsie. Ale urobila som nieco zaco mam vycitky a nemozem jej to povedat ...

Tvoj starý dobrý svet, plný zábavy a hier a priateľstva si tvorila ty sama. Svojimi činmi, predstavami, spomienkami, myšlienkami. Rovnako ako tvoríš svoj súčasný svet, nazývaný peklo. Tak je asi jasné, že kto je príčinou a následkom. Že si to len a len ty sama. Nie kamarátka, nie expriateľ tvojej mamy, nie tvoja mama, nikto. Si to len a len ty sama. To, ako uvažuješ, ako sa utápaš v ľútosti. Tak ak môžem poradiť, pokús sa zmeniť svoje myslenie, svoje myšlienky. Znovu vzkries to dievča, ktoré si schovala pod nános hnusu a depresie. Ešte stále je tam, ešte stále sa hlási o svoje právo na život. Nie o toto bedákanie a umieranie zaživa. :o) To, ako uvažuješ, určuje, ako sa cítiš a ako sa cítiť budeš. Nič na svete ti nemôže zabrániť cítiť sa dobre. Tomu brániš len a len ty sama..všetku svoju energiu smeruješ úplne zlým smerom..k hnevu, ľútosti, sklamaniu, smútku. Tak mi, prosím teba pekne, povedz, kde tam chceš nájsť a vytvoriť silu, cítiť sa lepšie?? Nikto nemôže nájsť silu tam, kde v sebe tvorí slabosť a otravu. Ten zázrak, to tajomstvo, ten Boh, ten liek, čo ťa môže zachrániť a aj zachráni, si len a len ty. Ak sa už konečne spamätáš a povieš si, že stačilo. Stačilo trápenia. Dôvod na radosť je už len to, že si schopná toto čítať a ešte väčší bude, ak sa nad tým aj zamyslíš, usmeješ a rozhodneš sa. Že dnes je ten deň, teraz je tá chvíľa a ja začínam odznova. A múdrejšie a lepšie a prospešnejšie. Sebe aj tým druhým. :o) A ak už si úplne ohlúpla a zabudla, ako byť šťastnou, no tak umy okná. To isto tvoju maminu poteší. Viac ako tupaňa, čo sa s ňou háda a tak berie aj ten zbytok energie, čo ešte mama má. To sa druhým nerobí. Ak ich máme radi. :o) Tak im to dokážeme a ukážeme, že je v nás viac...ako len zasratý chliev, skvelými to stavmi depresie a smútku..ale že je v nás to krásne, sladké dieťa, ktoré v bolesti porodila, aby sa z neho tešila a nie plakala, že to dievčatko doj*balo, čo mohlo a potom skočilo pod vlak..to snáď nie. :o)))

ssss11, hádky a bitky nie sú dobrým spôsobom, ako by si ľudia mali riešiť svoje problémy. Pretože akonáhle je človek nahnevaný a neukoriguje to, ide slepo za svojou pravdou a ten druhý v hádke tiež za svojou. Ich pohľady na vec sa nestretnú a problém je len väčší ako bol pred začiatkom hádky. Asi to tak cítiš teraz aj Ty. Tiež som počula niekde dobrú radu, ktorá hovorí: nikdy neútoč na druhého priamo. Lebo jeho reakcia bude taká, aký bol útok. Lepšie, ako inému povedať, že je napr. nechápavý, je povedať: ja mám taký pocit, že ma nechápeš. Nerobiť definitívne súdy o inom, ale namiesto toho mu predostrieť to, ako vnímam jeho slová a konanie - pričom nemám problém pripustiť, že on to tak nemyslel, ako to mne vyznelo.

Aj keď sa cítiš zle, nevzdávaj to. Nech si v akomkoľvek stave, existuje možnosť zlepšenia či dokonca úplného uzdravenia. Z toho, čo si o sebe napísala, si asi prežila tieto rany: rozvod rodičov, strata istoty a pocitu bezpečia domova, pretože Tvoj istý domov s ochranou oboch rodičov sa zrútil už v ranom detstve, chýbajúci otec, následne cudzí človek u Teba doma ako kvázi "náhradník", ktorý sa k Tebe správal zle, aj keď z Tvojho pohľadu na to nemal právo, lebo nebol Tvojím otcom. Možno niekde hlboko bude aj hnev - na mamu aj otca, že dopustili rozvod. Pravdepodobne hnev na mamu, že priviedla nového "otca", že dopustila, aby na Teba kričal či Ťa bil, že sa Ťa nezastala, že si Teba - svoje dieťa pred ním nebránila. Tvoja reakcia, keď si začala dospievať boli "úteky" vonku s partiou, pri ktorej si sa dostala k zlým veciam ako sú alkohol, cigarety či predčasné sexuálne zážitky. Aj keď sa Ti nezdá, ale aj týmto si si teraz už Ty sama ubližovala. Keď sa o týchto veciach dozvedela mama, jasné, že sa jej to nepáčilo - avšak asi ju nenapadlo zamýšľať sa nad tým, prečo si to robila. Že si sa cítila doma nepochopená, rodičmi opustená, nemilovaná a že takto si si chcela nájsť svoje miesto na svete a medzi ľuďmi, ktorí by Ťa aspoň trochu rešpektovali a brali vážne.

Aj keď sa mama s priateľom nakoniec rozišla a vy dve ste sa udobrili, je možné, že vnútri v Tebe zostalo toho, čo máš proti mame, stále nahromadené dosť. Neviem, či je ona pripravená, aby si ju s tým všetkým konfrontovala - či by to opäť neskončilo hádkou. Každý sa už podvedome a automaticky bráni, keď mu druhý niečo vyčíta alebo ho z niečoho obviňuje. A aj keď cíti, že urobil niečo zlé, ako prvé ho napadne popierať.

Preto je tieto veci lepšie odhaliť najprv pred psychologičkou, ktorá je nestranná a poskytne Ti potrebnú podporu a pochopenie (aspoň správna psychologička by mala). Zároveň by Ti povedala, čo Ti aj ja hovorím, že ak sa ten druhý, proti ktorému niečo máš a si v práve, uzavrie a vytvorí si múr okolo seba a jednoducho to odmietne prijať, neprinútiš ho priznať si vinu. Možno máš chuť mame všetko vmiesť do tváre a predstavuješ si, že by sa Ti uľavilo až vtedy - a bolo by po depresiách a problémoch, keď by Ti ona na všetko povedala, že máš pravdu a poprosila Ťa o odpustenie. Bohužiaľ, je možné, že by si na to musela čakať roky či desiatky rokov.

Tvoje uzdravenie však nie je závislé na tom, že Ťa ten, ktorý Ti ublížil, odprosí. Nemusí, dokonca môže stále trvať na svojom, že on za nič nemôže a všetko je to Tvoja vina. Aj napriek tomu sa Tvoje rany môžu uzdraviť - keď dokážeš "stráviť" všetko zlé čo sa Ti stalo, priznáš si aj svoj podiel viny (ak si mamu v období puberty naschvál iritovala a tým to zhoršovala) a pochopíš, že tak, ako Ty robíš chyby, robí ich každý, aj Tvoja mama, aj Tvoj otec. A keď sa rozhodneš im odpustiť. Odpustiť, aj keď si možno do konca ich života neuvedomia, ako veľmi Ti ublížili. Niekedy je odpustiť doslova heroickým činom. Niekedy trvá mesiace či roky, kým sa podarí odpustiť. Dôležité je chcieť, na začiatku možno len chcieť začať uvažovať o takej možnosti.

Keď sa na niekoho hneváš či máš na neho ťažké srdce, máš ho stále pri sebe. Je to ako väzenie, v ktorom ste Ty a ten dotyčný priviazaní k sebe reťazou. Je len jedna cesta, ako tú reťaz prelomiť - a to odpustenie. Len tak sa oslobodíš od toho, čo Ti ublížil a môžeš od neho utiecť na míle ďaleko. A vlastne ani už nebudeš chcieť utekať, lebo budeš vedieť, že si mu odpustila a on Ti už viac nemôže ublížiť.

Neviem, či som sa aspoň v niečom trafila do toho, čo prežívaš a čo môže byť za Tvojou depresiou.