Pred trinástimi rokmi som absolvovala s mamou sériu vyšetrení, keďže jej zdravotný stav sa prakticky z hodiny na hodinu prudko zhoršil. Všetci lekári, s ktorými sme v tom čase prišli do styku, nás len ľakali a strašili a nebol ani jeden, ktorý by sa vyjadril, že jej problém sa dá vyliečiť. Vraj to bude len horšie a horšie a treba sa s tým zmieriť. Predpísali jej neskutočne veľa liekov, asi o mesiac jej z nich už bolo tak zle, nemohla chodiť, začali jej tŕpnuť ruky, mala veľké tráviace ťažkosti, často zvracala. Nevedela som jej pomôcť, ale mama je silný človek, v jedno ráno chytila všetky krabičky s liekmi a vyhodila ich do kontajnera. Ja som bola zhrozená a naozaj som si vtedy bola istá, že to je mamin koniec. Ak sa nebude liečiť, určite tu dlho nebude.
Mama sa liečiť skutočne prestala a otec keď videl moju beznádej mi len povedal, aby som si tým nelámala hlavu a aby som to nechala na ňu, je to predsa jej život a ona sama si o ňom môže rozhodnúť. Ale ľahké to pre mňa nebolo.
Teraz po rokoch sa začalo zdravie kaziť mne. Nastúpila som teda tú istú cestu ako predtým mama. A zistila som, že za tie roky sa veru nič v správaní a prístupe lekárov nezmenilo. Opäť ma každý straší, navrhuje samé radikálne operačné zákroky, predpisuje kvantá liekov a presviedča ma, že už to lepšie nikdy nebude. Dva týždne som ležala v nemocnici, prepustili ma odtiaľ slabú ako mucha. Manžel chodí do práce, deti študujú, tak mi zavolala mama, aby som prišla na pár týždňov k nej, že sa bude o mňa starať. Podotýkam, že mama je od prerušenia liečby spred trinástich rokov úplne zdravá. Prijala som tento návrh a urobila som dobre. Som v prírode, v kľude, bez stresov, ale hlavne bez katastrofických scenárov, ktorými ma lekári zahlcovali. Stav sa mi veľmi rýchlo zlepšil a naozaj vidím, že to nie je len zdanie, ale telo na ten optimizmus a pravidelný režim reaguje. Pri mame som sa zbavila strachu a som presvedčená, že práve optimizmus je ten najlepší lekár. Len nechápem, prečo toto neučia na škole budúcich lekárov. Prečo z nich robia bezcitných skeptikov, ktorí sú ochotní pacientov iba vystrašiť a zobrať im všetko nádej. Čo nechápu, že bez nádeje a v strachu im ani tie kvantá liekov nepomôžu?
Lekári: strach, strach, strach... Vedia aj niečo iné?
lekar je na to aby liecil...jeho povinnost je vecne a pravdivo ta oboznamit s diagnozou, vysvetlit postup, moznosti liecby, sancu na vyliecenie...nemoze ti slubovat hory-doly a davat ti falosne nadeje, to nie je jeho praca. Ak potrebujes podporu a pokec, na to je psycholog.
A dalsia vec, lekar ma takych pacientov za dvermi dalsie desiatky...nemoze sa dve hodiny rozpravat len s tebou. Co potom ti ostatni? Posle ich domov?
A to, ze nema 5 pacientov na den, s ktorymi by sa vykecaval, nie je jeho chyba, to uz je zalezitost poistovne.
Poznám názory MUDr. Hnízdila, takých lekárov je našťastie viac, akurát že tí klasickí ich neberú vážne. Berú ich ako odpadlíkov. Pred pár rokmi som bola na prednáške jednej slovenskej psychologičky, ktorá je zároveň aj liečiteľka. Bolo tam veľa chorých ľudí a tá žena im dodávala odvahu, nádej, vieru. Vysvetľovala im, ako majú pracovať so svojou chorobu. To bolo veľmi inšpiratívne. Odvtedy som prečítala na túto tému viac kníh, ale aj tak je pravda, že keď človeka ochorenie tak náhle prepadne, strach sa tak či tak objaví. A vtedy potrebuje nejakú psychickú podporu, aby si posilnil imunitný systém. Ale keď ide k lekárovi, ten ho svojimi rečami doslova zrazí k zemi. Toto na medicíne nechápem, prečo takto postupujú, čo ich k tomu vedie?
Nemyslím, že to bol iba optimizmus, možno som to nesprávne napísala. Ale iste mal na liečbe najväčší podiel. Ale začala som sa aj viac hýbať, chodiť do prírody, dlhé prechádzky, jednoduchá a výživná strava. Žiadne rezne, málo mäsa, viac ovocia a zeleniny. Viac surovej stravy, dostatočne dlhý spánok. A spolieham sa na svoje telo, že to zvládne samo.
Mama mala onkologické ochorenie,prišlo sa na to až keď už začali aj ďalšie problémy. Keďže nemala predtým žiadne bolesti, nejako tak naraz sa potom ten zdravotný stav zosypal. Začali ju bolieť nohy, nevládala chodiť, prestala spávať. Ona hneď na začiatok odmietla chemoterapiu, ale aj napriek tomu jej nasadili veľa liekov. Aj jej aj nám povedali, že je to jej rozhodnutie a vraj nemáme čakať, že to dopadne dobre. Nechcem, aby to vyznelo tak, že mama sa zachránila preto, lebo odmietla chemoterapiu. Verím, že táto liečba mnohým ľuďom pomôže. Nie každý je taký ako moja mama. Táto téma nie je tom, ktorá liečba je správnejšia, je o tom, že mnohí lekári ľuďom svojimi vyjadreniami a prístupom naháňajú strach a berú všetku nádej.
pozri si na nete prednasku MUDr. Hnizdila a mozno si tam najdes odpoved... je to dost dlhe ale stoji za to pozriet si to aspon po castiach www.youtube.com
mimochodom, draha zadavatelka temy zaujimalo by ma ake choroby tebe a tvojej mamy vyliecil optimizmus...
a ja som kedysi mala tazke choroby...lekari mi davali len lieky a chceli mi odrezat vsetky organy...ale ja som sa nedala, isla som do lesa a obhryzala som vsetky stromy po ceste...a uzdravila som sa!!!vazne!!!odterza lekarom nechodim, namiesto toho si obcas doniesem zo stromov konariky a ohryzam po veceroch...odporucam!!!
a naco si tam chodila, ked aj tak nic nevedia?
navyse vobec neuvadzas, o aky zdravotny problem u mamy a teba ide
:-DDD
Kto vam kaze k lekarom chodit? Chodite tam dobrovolne, tak co sa stazujes?
nuž, pre ľudský organizmus je zdravie úplne normálny stav. Vie sa k nemu vrátiť, napraviť sa samo, len to by sme mu v tom museli prestať brániť :) Máme pomýlené predstavy o tom, ako telo funguje, čo je preň dobré a ako ho dostať do normálu. Väčšina znalostí modernej medicíny sú dohady a domnienky, niekedy pomôžu a niekedy (dosť často) nie. Ale samozrejme, že sú stavy, úrazy kedy lekári vedia pomôcť lepšie a telo si samé nepomôže.
Ďalšia vec je že, človek je i duchovná bytosť. A viera, psychická pohoda či odhodlanie prežiť/uzdraviť sa/nájsť spôsob ako zlepšiť svoj stav robí veľa. Už v Biblii je to písané - tvoja viera ťa uzdravila. Ale na to je väčšina ľudí príliš pasívna, mäkká, boja sa, spoliehajú sa na druhých ohľadom práce, zdravia, čakajú, že ich niekto druhý urobí šťastnými, zodpovednosť za svoj život hádžu na štát.. proste divné.
A asi posledná vec je zdravotný systém do krorého sme sa zamotali. Lieky, prístroje, vyšetrenia sú skvelý biznis, do zdravotníctva idú obrovské peniaze.. a zdravie národa je aj tak v prdeli. Pritom to neni až také ťažké, byť zdravý. Ale gratulujem ti a tvojej mame tiež. Nech vám to zdravie vydrží.
