Zdravim,
Zacinam mat dlhodoby problem s fungovanim v partnerskych vztahoch. Vzdy ked sa v mojom zivote objavi potencionalna partnerka, po chvili dostanem najhorsi pocit aky som kedy zazil... dalo by sa to opisat obrovskou uzkostou, ktora ma vyradi z bezneho fungovania. Potom vzdy ukoncim tento zacinajuci vztah, lebo nedokazem zvladnut tieto pocity.
Viem ze nam niekedy telo dava najavo takymito pocitmi, ze nieco nerobime spravne, ale tu to nechapem, vsetky tie zeny boli uzasne a vedel by som si s nimi predstavit cely zivot (aj ked niekedy to skoncilo rychlo a nemal som zas taku velku moznost na spoznanie, tak je to tazke tvrdit). Casto mi to pripada ze sa potom citim zviazany a neschopny fungovat inak ako osamote. Bojim sa ze zahadzujem sance na skvele partnerky.
Nema niekto podobne skusenosti? Dakujem
Uzkost z potencialneho vztahu
Ja tiez, znacne znervozniem, rozbehnu sa mi vtedy moje zlozvyky (ktorym zacnem podliehat) a potom si pridem absolutne strasna sama pre seba i pre toho druheho (nevladzem tak udrziavat kontat s tym druhym a pritom ostavat v pohode sama so sebou), tak sa odtahujem, odtahujem az to napokon vzdy ukoncim, ci vlastnou nerozhodnsootu vyhecujem druheho k tomu, aby to chcel tiez ukoncit. Vzdy si vravim, ze :"Tentoraz to vydrzim napriek tej nervozite z toho vsetkeho." Nechcem druhemu ublizit a aj ked odchadzam, aby som sa dala len "dokopy", tak sa to uz zvacsa nikdy nedalo vratit naspat alebo len na chvilku. A hej, koncim v pomerne zaciatocnej faze, cize ked sa dany vztah (ci spoznavanie) este len rozbieha a dosial sa tym padom nemal ani jak rozvinut. Obcas sa mi zda, ze je to len faza priputania sa k druheho a odputavania sa. Volajak som sa nenaucila regulovat a zvladat blizkost striedajucu sa so vzdialenostou, pricom k tomu zakonite musi dojst, pretoze neda sa byt stale spolu a ani prilis dlho a daleko od seba. Existencia pritomnosti najblizsej-najdrahsej osoby sa tym padom pred mna stava od isteho bodu obrovskou zatazou, tak ako aj koniec, ku ktoremu skor ci neskor dojde.
Ahoj,
Dakujem za reakciu. Ak by som skusil teoriu o zodpovednosti tak som si tiez neni isty, myslim ze som dost zodpovedny.
Nechapem sa, neviem si pripustit ze by ma tie zeny nezaujimali, to sa mi nezda ako pravda... ved casto som nemal cas im dat ani sancu... mozno ma nici predstava kazdodenneho stereotypu v zmysle: "je to uz vazne, musim jej kazdy den napisat, zavolat..." ale zasa to by som mal chciet robit a nie hladat volnost.
Neviem sa v sebe zorientovat
ja mam nieco podobne. tiez ma desia (z mojho pohladu) skore a privelke zavazky. ale u mna to nie je najhorsi pocit na svete, skor sa potom upnem na ine veci, ktorym davam prednost. vo vztahu uprednostnujem stagnaciu. to sa mi uz parkrat stalo, ze akonahle to chlapi chceli posuvat vpred, vztah som ukoncila (jasne, ze som udala nejaky iny dovod). a neviem, cim to je, citala som, ze je to strach zo zodpovednosti, ale to mi nejde do hlavy, lebo v inych sferach som velmi zodpovedna.
