Mám problém sama so sebou, či?

Neviem presne ako začať a ako to pomenovať. Cítim strašnú nenávisť a možno až nadradenosť nad mojimi spolužiakmi z vysokej. Už sa to pomaly znova začne znova ich budem stretávať a začínajú ma mátať tieto nevysvetlitelné pocity, ktoré som mala počas predchádzajúceho školského roka teda na vysokej sa to už asi hovorí akademický rok. Prečo mám také pocity to neviem, pritom sú to ľudia v pohode, sú dobrý, slušný, nikdy mi nič zlé neurobili a ani nepovedali. Sú to taký spolužiaci ktorých som vždy chcela, slušný, usilovný, inteligentný, zodpovedný. Totiž na základnej som bola medzi debilmi síce aj medzi nimi sa chvalabohu našli nejaký normálny. Teda na základnej ma šikanovali, ale koho nie, že? Prišla stredná a posmešky ustali, už ma nikdy nikto neurazil. Spolužiaci boli skvelý, ale boli nezodpovedný, nemali chuť k učeniu, jedinou ich zábavou bolo sa dobre na chlastať a na druhý deň si nič nepamätať. Školu a učenie som v tej triede brala vážne iba ja a ďalšie dve spolužiačky. Iba toto ma vedelo na nich riadne vytočiť.Patrila som k tým čo mali najlepší priemer. A tak prišla vysoká. A zas som schytala skvelých spolužiakov a ešte lepších ako zo strednej, takých akých som vždy chcela. Spočiatku som bola nadšená, ale potom mi akosi začali liezť na nervy, kvôli tej ich prílišnej usilovnosti a premúdrelosti. Postupne som sa začala cítiť ako debil a to doslova. Z našej skupiny som tam najsprostejšia ja. Same E a tri predmety neurobené pritom si nemyslím, že by som polavila v učení. Jednoducho sa cítim menejcenne :( pritom mi fakt nič zlé nepovedali a dokonca sa mi jedna snažila pomôcť, ale prečo ich nenávidím? Kvôli tomuto? Kvôli tomu, že sa mi nedarí? Možno je to naozaj ten problém, ale keď ja sa toho pocitu nenávisti neviem zbaviť. Vadí mi tá východniarka čo všade dáva Ta, nejakým spôsobom ma strašne rozčuluje. Potom 3 baby ktoré sú zo severného Slovenska, okolie presne neviem mám chuť im strašne vynadať pritom mi tiež nič nepovedali a vždy boli na mňa milé. Vadí mi, že majú všetky moje spolužiačky, tú hlúpu vieru k bohu, že chodia do kostola. Vadí mi, že zdielajú trápne náboženské citáty. Mám chuť im vykričať, že su len obyčajné telatá ktoré veria v niečo čo neexistuje. Že sú zaslepené a sprosté i keď o tom kto je sprostý tu píše tá práva, s Ečkami. To im nevadí, že žijú v omyle, že žiaden Boh nie je, že žiadna láska božia nejestvuje? Fakt neviem prečo som sa dostala do skupiny kde je toľko veriacich ľudí. Myslela som si, že v tejto dobe mladý človek takým báchorkám už neverí. Mám pocit, že som nad nimi nadradená a vôbec nechápem odial tento môj pocit pramení. Mám chuť niekomu napluť do ksichtu, alebo rozkopať niekomu zadok :(, ale nikdy by som to nebola schopná naozaj zrealizovať. Nenávidím, celý tento zasratý svet. Nech ide do hája. Keď idem po ulici, cítim strašnú nenávisť ku každému koho tam uvidím. Nenávidím keď svieti slnko a všetci lezú von a smejú sa. Som zlý človek? Jako sa zbaviť tých pocitov s strašnej nenávisti? Nie je tu nejaký človek čo sa rozumie psychologíi alebo rovno psychológom je a mohol mi pomôcť?