Mám 22 a ako človek, som zbytočná.
Ani neviem, kde mám začať. Som hlúpa, neschopná a úplne mimo.
Moja povaha: extrémne hanblivá, uzavretá, nekomunikatívna, zasnená, depresívna, mám soc. fóbiu, sebavedomie na bode mrazu. Celý život som kvôli tomu nemala kamarátov. Nikdy! Celý život som sama.
Vzhľad: Jedna veľká katastrofa. Radšej sa nebudem opisovať. Nikto ma nikdy nechcel, len sa zo mňa smiali.
Inteligencia: Nulová. Som tak hlúpa. Neviem logicky uvažovať a to mi znekvalitňuje manuálnu prácu.
Na stednej som neurobila maturitu, ani na druhýkrát z praktických skúšok. Pritom boli úplne primitívne pre normálneho človeka. Písomné a ústne skúšky mi išli, no praktické nie. Poviem pravdu, ani som nebola prekvapená, keď som ich neurobila.
Keď som tam chodila, spolužiaci, aj majsterky sa len za hlavy chytali. Bola som pomalá, kazila som úplne ľahké veci, neuvažovala som logicky. Bola som im len na smiech. Tiež se nečudovali, keď som neurobila praktické skúšky.
Nikto ma nikdy nepochválil, pretože som vlastne neschopná, co sa týka manuálnej práce (ale aj v matike som blbá).
Prečo to tak je ? Ako dieťa/teenegerka som bola dosť pohodlná, lenivá a nenaučila som sa pracovať. Prišla som na strednú a bolo všetko zle. Nič som nevedela, bola som pomalá, neschopná a ľudia mi to dávali najavo. Sebavedomie na bode mrazu a to všetko trvá až doteraz.
Som zo seba zhrozená. Určite poviete, že to nie je také hrozné, ale verte mi... Je! Keby ste ma poznali, potvrdili by ste to. Takýto nepoužiteľný človek, ako ja, nemá na tomto svete čo robiť. Som úplne nepoužiteľná, zbytočná a zaslúžila by som si zomrieť. Chcem si ublížiť, za to, aká som. Za trest.
