Moja mamicka

ahojte. pohadala som sa s mamou. mam 16. pracovala a kazala mi upratat si skrinu a zehlit. pozehlila som ale na skrinu som akosi zabudla. zacala mi vsetko vykrikovat, porovnavat ma so starsou sestrou (o ktorej mi mimochodom minule povedala, ze mna ma radsej ako ju, lebo ona "je stale taka nahnevana a neusmieva sa"..nechutne).....stale opakovala, ze sa mam nad sebou zamysliet, ze nemam kamaratky (co nie je pravda ale ona o tom nic nevie). a to ma uz dorazilo, rozplakala som sa a cez slzy som sa jej snazila nieco povedat ale ked som to skusila tak zacala vrieskat, ze mam drzat hubu lebo ku mne skoci a dostanem. ja viem, ze som si mala tu skrinu upratat, ale ona tiez zabuda... a neriesila by som to, keby na mna zacala za to kricat, ale to ako mi zacala vykrikovat take veci ako to s tymi kamaratkami tak to ma fakt dorazilo. keby som fakt ziadnu nemala, tak by mi to nemala vykricat, ale podrzat ma ako spravna matka..ma na nic zivot, z mladosti nic nemala lebo mala dieta dost skoro, manzela neznasa, detstvo mala hrozne a teraz si to vsetko vyzieram ja a sestra. so sestrou to dospelo az tam, ze uz matku nezvladala a povedala jej, ze si nikdy nebudu rozumiet, co matku dost zranilo. sestra je teraz na VS a skoro ani nechodi domov, lebo ked pride, tak sa len pohada s mamou....ona ma proste silou mocou chce obmedzovat, ked mam volny cas, tak mi ho chce vzdy nejak zobrat, s tym, ze mi povie, ze ona ked bola mlada tak tiez nemohla. ale ja za to nemozem. nemozem za to, ze si nestihla dokoncit skolu a teraz maka za par korun. preco jej tak vadi, ze sa nad nicim neznervoznujem a zijem si kludne, narozdiel od nej, co vsetko zvelicuje a potom je z toho az chora, ako si pre vsetko nici nervy aj ked nemusi? vzdy pri kazdom rozhovore vsetko zvrtne na seba, aky ma ona na nic zivot, ze z neho nic nema..nikdy, nikdy ma v nicom nepodporila, ked som zacala s nejakym sportom tak mi splechla do ksichtu, ze ma to hned prejde, nikdy som nemala sancu v niecom sa najst a byt v tom dobra. vzdy ked som dostala zlu znamku tak som pocuvala len to, ze sa mam ucit, ale ked som to proste nevedela tak to neslo. ale nikdy mi nepomohla, nevysvetlila mi co som nevedela....velmi dobre si uvedomujem, ake dolezite je, z akeho prostredia clovek vyjde...ona vysla z dost zleho a je teraz takato....ak mam byt aj ja taka tak radsej v zivote dieta nechcem, lebo kompenzovat si na nom to, co mi chybalo v mladosti takym sposobom, ze to este aj jemu nedozicim, to nikdy nechcem urobit.. tak sa vas pytam, ci je toto normalne, ci sa to deje vo vsetkych rodinach, ci to je moja chyba? dakujem