ja...neziadam aby ste mi odpisali...ja len musim to zo seba dostat...lubim velmi jedneho chlapca... ale nasim sa nepaci.. lebo nie je bohaty.. a byva na dedine v bytovke... snazia sa urobit cokolvek aby ma od neho dostali...a pritom nikto nemysli na to co chcem ja...cely cas odkedy som vysla zo skoly som sa snazila najst si pracu.. podarilo sa mi to... a od novembra som nemala dovolenku...ziadnu... tak sme chceli ist aspon teraz cez leto niekam vypadnut... na nejaku chatu... uz bola chata.. nasi o nej vedeli... nejako bolo vsetko v poriadku mohla som... nakoniec sa chata zrusila... akoby naschval... ale... bude teraz akcia na domasi... strasne som sa tam tesila... normalne som neverila ked mama prikyvovala ked som jej o tom rozrpavala....teraz ked jej hovorim ze rano o osmej v sobotu vstavame ... tak sa rozhodli.. ze chcu ist v piatok opekat ku tete... a nakoniec ze ostavame spat... som im povedala ze ja potrebujem rano skoro vstavat ze takto nejdem... tak nasi mi len povedali ze na jaku domasu sa ja chystam ze som im nic nepovedala... proste... beru ma ako male decko... a necitim ziadnu oporu.. vôbec ziadnu... nedostala som sa na vysoku skolu minuleho roku... viete co som mala doma?... uz viem preco sa tí malí žiaci pokusia o samovrazdu ak nemaju dobre znamky.. = ( ja uz neviem dalej takto zit...
nevladzem zit....
nie, neber si to tak k srdcu. ty sama vieš, že už teraz si v živote niečo dokázala. pozri, našla si si prácu, teraz začneš s vysokou školou, to je už úspech. podľa mňa by bolo najlepším riešením si hľadať nejaký menší bytík, veď nemusíš ho ťahať sama, možno by sa ti podarilo nájsť aj kamošky, s ktorými by ste si ho "podelili". tak by sa nedalo? tak im aspoň ukážeš, že sa vieš sama o seba postarať a riadiť si svoj život aj bez toho, aby ti do toho oni rozprávali. a tým, že už by ťa stále nemali doma, by boli vaše návštevy aj vzácnejšie a vaše vzťahy by sa upevnili.
s nasimi sa rozpravat neda... lebo jedine co mi povedia... ze ja este neviem co je zivot... ze este stale rozmyslam ako male decko.. ze ja nic neviem... ze nic nerobim -... chapes? pritom nic z toho nie je pravda...ale len nech to tak ide dalej.. a zacnem tomu verit... = ((((
a nejaký rozhovor s rodičmi by nepomohol? ujasniť si veci, vysvetliť, hm? a ak by si sa chcela osamostatniť, tak ak by ste išli viaceré baby, ani tak nie?
uvazovala...ale tato robota este nie je konecna... ja idem na vysku...a to budem musiet robotu nechat... aj ked nerada.. konecne som sa citila ze som aspon trosku dôlezita pre okolie.. a nielen nejaky matrioska na ktorej si kazdy vybije nervy... nemysli si ze sa neviem ozvat... viem... ale doma je to akokeby som tu bola iba odpad... nasi nevedia kedy sa trapim...kedy ma nieco boli.. kedy placem....lebo to je vsetko moja vina.. a môzem si za to s ama.. = ( citim sa tu taka zbytocna...
a k tej láske - aby v 20tich rozhodovali o výbere tvojho partnera? tak to je z môjho pohľadu trošku moc. chápala by som, ak by v tom bol nejaký iný problém, ale aby problém spočíval v tom, že býva na dedine v bytovke? ak ho skutočne ľúbiš, tak vedz, že o tomto rozhoduješ ty sama, ide o tvoju budúcnosť, takže rodičia o tomto nemajú právo rozhodovať.
takže ak dobre chápem, tak hlavný problém je v rodičoch, však? keby si mala menej rokov, tak ich určite chápem, ale 20? veď už si dva roky dospelá, nemôžu s tebou stále zaobchádzať ako s malým deckom. nerozmýšľala si nad tým, že by si si pomaly začala hľadať sama bývanie? že by si sa osamostatnila? keďže už aj pracuješ, predsa len by to bolo ľahšie, nie?
20 som mala... = (
utrápená a koľko máš rokov?
