v poslednej dobe pozorujem u seba strach z ludi.ani neviem ci je to vobec strach. od malicka som bola vzdy ta ktora zabavala vsetkych naokolo, nemala som problem s nicim (nikym), s ludmi som sa v pohode bavila a bolo to az doteraz. zrazu akoby nastal nejaky sek a ja mam problem ked pride navsteva (ci uz nejaka rodina, bratranci ale aj niekto uplne cudzi) prist k nim a rozpravat sa. navyse mama nas nuti aby sme pri nich sedeli a zapajali sa do debaty alebo aspon sedeli a cusali:) budem mat 21rokov. tento stav by som povedala ze trva asi tak rok. v skole to take nie je. nikdy nemam problem pustit sa do debaty s kymkolvek. aj ked som pred 2rokmi nastupovala na vysku, velmi rychlo som sa aklimatizovala a nasla si kamosov..preto neviem co je vo veci. preco sa doma spravam tak ako sa spravam. napriklad dnes k nam prisiel bratranec po druhom kolene s priatelkou a ja som sa iba pozdravila a odisla. moju mamu uz poraza z toho..vzdy iba tvrdi ze sa schovam. alebo dalsia vec co riesi: preco si s nimi aspon ruku nepodam (oni boli v mojom veku), pretoze hned ked prisli podali mame ruku. a my sme si navzajom nie, tak bol z toho velky problem, ze co si zase pomyslia..jasne ze starsim by som podala, ale s takymito mladymi mi to pride smiesne.neviem ci som narusena alebo nejaky strateny socialny pripad..fakt neviem s kym to mam prebrat a ako to riesit
je to strach z ludi?
[zruseny8]
alzbee
A nie je to proste len tym, ze sa nemas o com s nimi bavit?...lebo ja som napriklad taka, ze ked si s nejakym clovekom nemam co povedat, tak som proste ticho. Neznasam tie rozhovory nasilu, ze ake je pocasie a bla-bla. Moj priatel je pre zmenu strasne ukecany a len mi to vycita, ze preco som ticho, preco sa nezapajam do debaty. No presne preto, ze ja sa zapajam do debaty len vtedy, ked mam co povedat:))
