Ked som mala 15, kamoska ma blbo ostrihala. Mala som trosku odstavajuce usi(co sa dalo spravit), ale ja som namiesto toho zacala vynechavat skolu, stale som chybala, v noci som nespavala, nevedela som sa uvolnit. privolala som si zdravotne problemy. nenavidim sa zato, ze som to tak brala. znicilo mi to mladost. cela som sa nenavidela, aj od jazvy po operacii. dnes som neskutocne lutujem a nemam chut zit. vsetkych som sa stranila a bola som z toho chora na nervy. potom neskor mi diagnostikovali ocd, vtierave myslienky typu, nemozem zit bez vlasov, kazdy na teba pozera,ake mas usi atd, asi tak som to vnimala. diagnostikovali mi to az tri roky potom, ked som prekonala vlastnu smrt, pomaly celkove vycerpanie. doktorka povedala, ze keby ma liecia hned som do pol roka ok a nemam ziadne nasledky. neviem s tymto zit som na nervy z toho. chcem zomriet. prestala som jest a pit. nedokazem zit s minulostou, ake nasledky mam po nej. a nenavidim sa , ze vsetko bolo na zaciatku o vlasoch, chore. dnes to viem, ale je neskoro.nechcem uz od zivota nic, prisaham. len utrpenie to bolo.
Nechcem zit
Unavena
ja ťa úplne chápem!!! je to vykúpenie z trápenia ale ešte nenastal ten čas...ešte vydrž...tvoj čas raz príde ale dnes ani zajtra nie !!! :) ver mi
Ja ťa v tomto chápem. Mne sa odmalička otec vysmieval z vlasov - že ako -sorry za výraz -"ošťaná slama" a iné veci, pritom som mala a mám jemné vlasy, ale nie sú zlé, smial sa zo mňa - aha škrata, pritom to nebola pravda, a teraz mám v dospelosti z toho psychické problémy, vôbec si nedôverujem, pripadám si nemožná, napr. túto noc som kvôli sebe nemohla zaspať aká som, mám z toho depky... Manžel je komunikatívny, každý ho má rád a ja mám pocit že mňa nikto. Uvedomujem si,že je to z detstva z nedostatku uznania, lásky, podpory... Tiež sa mi niekedy nechce žiť, mám pocit že som priehľadná. Tiež by som potrebovala poradiť, pomôcť. Manžel teraz nastúpil do novej práce, pracuje v ženskom kolektíve a ja mám strach, že keď má porovná s jeho schopnými kolegyňami, tak ma nebude chcieť...
ale tu nema uz nic zmysel. naco zit, ked vlastne nezijem. zivot sa ma zit a nie sa trapit. prosim pochopte ma, ze uz chcem mat aj ja klud. viete ake je to krasne vykupenie.
tyzden dozadu som si doskrabala tvar, ostanu mi jazvy a medzi ludi uz nebudem moct ist nikdy. su to hlbsie rany a zle sa to zhoji. som to pokaslala. vtedy ma nic lepsie nenapadlo.
Unavena
napíšem ti v skratke môj príbeh čo povieš?
Pochádzam relatívne z dobrej rodiny, mám milujúcich rodičov a brata, sme finančne zabezpečený tak akurát. No na základnej škole, v piatej triede ma začala psychicky týrať učiteľka. Trvalo to päť dlhých rokov, každý deň som chodila s plačom domov a prosila som rodičov aby ma preložili do inej školy ale nestalo sa tak. Oni si mysleli že som dostatočne silná osobnosť a verili tomu že to zvládnem. Nezvládla som to , bohužiaľ. Každý deň ma ponižovala, nadávala mi a pred celou triedov ma zhadzovala. Dávala mi zlé známky aj keď som si to nezaslúžila. Ak som napísala písomku za jedna tak mi dala päť a okomentovala to tým že som to všetko odpísala. Proste mi zničila život, vysvedčenia boli také že všetky známky som mala jednotky dvojky a od nej ledva štvorky...a to ma učila každý deň (slovenčina, dejepis) Z toho som dostala strach vystupovať na verejnosti celá som ofľakatela, obrovský nával tepla v tvári a zasekla som sa, proste to bol blok a už zo mňa nik nič nevytiahol. Bola som ticho triasla som sa, potila a zahmlievalo sa mi pred očami...Vtedy som to ešte nechápala, bola som dieť, ani ma nenapadlo vyhľadať odbornú pomoc. Prešla som na strednú a tu som chcela začať na novo. Ale ako každý tinedžér robí hlúposti tak aj ja. Známky som mala na PVD no spomienky respektívwe minulosť mi zostala a zostal mi aj blok ktorý si nosím stále so sebou. Skúsila som mäkké drogy, v škole...prežila som vlastnú smrť ako hovoríš aj ty...pozerala som sa na seba odniekiaľ z hora, ako sa mi snžia zachrániť život...a mala som na výber či tu ostanem alebo odídem a vtedy som si povedala, že nie že predsa ja ešte chcem žiť a tak som sa vrátila na tento svet a zachránili ma. Je to zvláštne ale tým že som sa vrátila som si narobila ešte viac problémov. Dvoja zo správania a psychické zrútenie. Mala som pred maturitou a nedokázala som jesť spať učiť sa. Stále mi bolo na zvracanie, obrovský stres a strach. Takmer každý deň na pohotovosti aby mi niečo dali na ukľudnenie. Školu som nedokončila. Už je to dva roky čo som doma. Chodím po psychiatriách a ku psychológovi...sedím doma zavretá v izbe a nemám ani školu ani prácu ani priateľov. Nemám nič len psychickú poruchu. Každý deň myslím na smrť, už mám pár samovrážd za sebov no verím že raz sa mi to podarí. Keď to už bude nezvládnuteľné tak sa zabijem ale teraz ešte nenastal môj čas. Teraz sa snažím aspoň prežívať keď nie žiť... To je v skratke všetko
ale pochopila... unavena nepotrebuje pocuvat reci o tom aky je zivot krasny- to si moze kuknut aj film ... potrebuje sa vyrozpravat ... vyrozpravat preco ma take pocity ake ma... nech sa vyrozprava... ulavi sa jej, unavena pis :)
mortisha, ty si to evidentne cele nepochopila......
unavena, nie je neskoro zacat zase zit, je to tazke, ale da sa to...., vies v com je pricina, tak to zacni riesit, prestan sa lutovat a zi konecne, nie je hlavne to ze zachrana prisla neskoro ale hlavne je to ze vobec prisla...skus to brat takto, a mysli na to, ze su ludia co su na tom ovela horsie a ziju, snazia sa vytazit co najviac, tak sa o to pokus aj ty
a aka zachrana prisla??? chces zomriet? preco nechodis rok von? co cele dni robis?
UZ NIJAKO. PRECO TA ZACHRANA PRSILA NESKORO????PRECO? SOM NESTASTNA, VELMI NESTASTNA. PREKONALA SOM OTRASNE VECI. ROK SOM ZAVRETA DOMA. NECHODIM MEDZI LUDI, REZEM SA. UZ NEVIEM, CO JE TO DENNE SVETLO:(. NIEKEDY SI PASTAMI BUCHAM DO HLAVY A POTOM MI JE LEPSIE. SCHUDLA SOM 10 KG A JE MI ZLE AJ Z VODY.
potrebovala som sa len vypisat.
unavena - a v com chces poradit? ako ti mozem/mozme pomoct?
