Ani neviem, kde presne mám začať a vôbec, ako to všetko popísať... Mám 22 rokov a koncom júna mám štátnice z Bc. Štúdia. Môj priateľ je vojak a začiatkom júna odišiel na misiu na polroka. Veľmi sa bojím o neho, ako aj o to, ako to ten polrok zvládneme. Už sme raz tento polrok zažili, ale to bolo na úplnom začiatku vzťahu, vtedy som ešte pripúšťala možnosť, že náš začínajúci vzťah skončí tak rýchlo ako začal. Čas ale ubiehal a teraz tvoríme pevný vzťah. V kútiku duše som naňho aj nahnevaná, že ma tu nechal na všetku samú aj napriek prosbám, aby nešiel..Máme plány- po jeho návrate si chceme zabezpečiť bývanie. Ale je tu ďalší problém- už od decembra 2009 si hľadám prácu (posledný semester som prešla na ext. Štúdium, aby som mohla zarábať a mohli si tak zabezpečiť peniažky na úver na bývanie). Prešla som X pohovorov, poslala možno už aj stovky životopisov. Nemám ani žiadnych známych, ktorí by mi mohli pomôcť nájsť prácu. Som z toho veľmi deprimovaná, nakoľko aj na obyčajnú predavačku potrebujú 3 roky praxe a to ako denný študent som nemala kde získať. Mám pocit, že si prácu nikdy nenájdem, totiž ani ten menší titul Bc., ktorý onedlho získam, nehrá v životopise rolu. Apropo- neviem ešte či ten titul naozaj získam. To, že rodičia na mňa kladú veľké nároky, to, že mám strach o priateľa, zároveň nemožnosť profesijného života...ma odrádza od učenia, čas sa kráti a ja nie som schopná sústrediť sa ani nemám chuť učiť sa niečo. Strácam chuť aj do života, stále som smutná, komunikácia s ľuďmi klesá, prípadne som na najbližších nevrlá. Neviem ako z tohto von, potrebujem nájsť zmysel života, ale momentálne mám chaos vo svojom rebríčku hodnôt a bojím sa toho, čo mi život najbližšie prinesie.
Dúfam, že budete môcť pochopiť moju popísanú situáciu a tiež mi môcť dať nejaké rady... veľmi vás prosím o pomoc.
