Ahojte , mám chuť trocha sa vyrozprávať , ale aj vy máte pocit ,že keď sa pokazí jedna vec , začne padať všetko ?
Mám 17 rokov , v podstate je všetko ok , chodím do školy , milujem tanec ,šport , kone , knihy ,úžasnú rodinu ,pre ktorú urobím čokoľvek , mám veľa snov atď atď ...
ale ..
Mám pocit ,že sa strácam . Ja viem ,že by som si mala všetko vážiť , vnímať maličkosti , snažím sa o to .
Ale nejako som mimo .. Žijem v meste , kde nemám možnosti na tanec a v podstate tancovať nemožem , kvoli zdravotným problémom , už to trvá 4 roky , som unavená z lekárov , som po operácii teraz,ale ide to pomaly , plus teda nemožem cvičiť a nemohla som dlhý čas jazdi´t na koňoch , ke´d konečne možno budem mocť , kone kam som chodila mi predali , čo ma strašne bolí , boli mojím únikom ...
Moje záluby - stále na ne len čakám ... a teraz , ja neviem , v škole sa učím na jednotky ,ale nebaví ma to , zatiaľ žiadne zameranie , učím sa aj 3-4 hodiny denne , ide ma z toho porazi´t ...
Kamarátky blízke nemám , lebo som iná .. Mám iné záluby , predstavy o živote a tiež im vadilo ,že randím .
Vzťahy nič moc , vždy sa namotám a on mi ublíži , stály kolobeh s ktorým chcem skončiť , radšej si počkám ...
Tento týždeň som si mala všetko v sebe upratať , máme prázdniny , ale dostala som odpornú angínu ,už ťahám druhé antibiotiká a som totálne odrovnaná .. Nechce sa mi však vrátiť do školy , každý ma tam pozoruje ( obrazne povedané ) , lebo som veselá a keď nemám náladu , hneď sa každý pýta .. občas by som chcela byť nepovšimnutou čudáčkou , ktorá prežije hodiny a cez prestávky číta , milujem knihy , príbehy , únik ...
Keby aspoň už cvičím a tancujem , moj vlastný svet , ktorý mi veĺmi chýba ..
Desím sa stereotypu ,že som len doma a v škole , chcem viac .. len všetko ide pomaly ...
Cítili ste sa aj vy občas tak stratení či odlišní ?
Vonku ma nebaví sedieť a kecať o ničom , chcem sa rozprávať , hlbavo riešiť a podobne , preto aj chcem byť psychologičkou ...
