Mám 16 rokov a vôbec ma nebaví žiť. Nemám ani pre koho.
Nemám žiadny cieľ pre koho tu mám byť. A to všetko len kvôli láske. Stratiť niekoho je to najhoršie čo môže byť a ešte keď vám na ňom záleží omnoho viac ako na sebe a keď ste na ňom závislý . Najprv bolo všetko také krásne a z jedného dňa na druhy neni nič čo ste spolu budovali ostali len spomienky . Pýtam sa prečo práve ja spravil som niekomu niečo ? ku každému som sa správal tak mylo ale ked potrebujem aby ma niekto podržal nenájde sa nik kto by mi pomohol tak ako by som to potreboval . Ked to s niekym začnem riešiť tak sa iba opúšťam a vysmeje ma . Osobu ktorú som stratil bola pre na všetko teraz už nemám nič všetky dni su bez nej prázne nudné a ja rozmýšľam len o tom či má tento život zmysel .... Som moc citlivý a to ma ničí . Prosím o pomoc aj ked neviem ako ... som mladý viem že by som nemal mať takéto problémy ale ked človek prežije niečo takéto zmení hneď obraz na život
Mám pocit že som tu zbytočný ...
Ja si myslim, ze ta citlivost suvisi aj s evoluciou cloveka.
Mne povedal jeden pan na moje problemy asi tolko: treba si zvyknut.
och joj .... tak sa mi zda ,ze vacsine chyba zmysel zivota ,chceme ho naplnit len "slastami" a zazitkami .... vsetko ostatne vnimame ako stratu ..... ono to prejde ,len si treba odtrpiet ;)
Možno by si sa mohol pokúsiť zmieriť s tým, ako to je.. Myslím, že veľa problémov vyvstáva z toho, že ľudia majú pocit, že sú dôležití, že svetu by malo záležať na ich šťastí, že si zaslúžia- že majú právo na to nebyť opustený, že to tak nemá fungovať, že sa niekde stala chyba, že by mali byť izolovaní od trápenia a bolesti. Toto je veľmi stručný a okresaný princíp toho, čo ti chcem navrhnúť- zbav sa tej ilúzie, že ľudia sú bezprostrednými, nenahraditeľnými pánmi tvorstva, že ich problémy sú pre to absolútno, čo nás vytvorilo, dôležité.. asi sa nevyjadrujem celkom presne ale chcem tým povedať, že nijaký osud, ani ten najhrozivejší, najmučivejší život nie je stály, po krátkych 80 rokoch aj tak zomrieš, nech sa deje čo chce.. Opakujem, tento pohľad je iba súčasťou mnohých iných pohľad na svet, čo by mal človek mať aby bol šťastný, ale mám pocit, že takéto uvedomenie si, že naše maličké problémy nikdy nemôžu stáť za to, aby sme sa nimi nechali pohltiť, je priam ozdravné. Narodili sme sa a sme, inak sme príliš nevedomí aby sme pátrali po tom, ,,či sme tu zbytoční", nič ťa tak nezbaví bremena a ťažoby než uvedomenie si toho. Neviem, ako Ti tento pohľad pomôže, očividne by si musel ešte veľa spoznávať, aby si to plne precítil, možno to ani nedočítaš do konca.. Každopádne, verím, že nech sa deje čokoľvek (a isto uznáš, že v 16tich nemať po boku životnú lásku nie je tragické, z psych. hľadiska je hádam aj správne, že nemáš iba jeden vzťah, ale postupne spoznávaš nové dievčiny a známosti a učíš sa na chybách a zlomené srdce sa zahojí a poučí :), časom to prekonáš a veľa z toho získaš. A maj na pamäti, že nik z nás nemá autoritu určiť, kto je a nie je zbytočný. Navyše je to hlúpy pojem, samo to slovo je hlúpe.
