Všetci len to otrepané klišé hovoria mi, prečo si vkuse taká zdeptaná a mlkva ved si mladá, pekná, a zdravá. A čo z toho mám, čo mám z toho zdrava. Neviem kto som, neviem čo chcem, neviem čo robiť,neviem prečo sa mi chce plakať, nemám chuť sa rozprávať, neviem kým som, načo som tu, kam smerujem, nulove vyhliadky na budúcnosť, nemám ani peniaze aby som si mohla užiť ešte posledných 10 rokov mladosti a videla miesta po ktorích tužim, a všetci hudia chod do školy, študuj, ale čo mám študovať, ked všetko je k ničomu absolutne k ničomu, ked nie ste ficov spolužiak alebo nemate iq 130 na informatiku s poj*baným humanitným titulom akurát tak prispejem zase do svojej kartoteky na urade prace aby bola hrubšia.. Milion, triilon otázok, žiadne odpovede, žiadne možnosti na rozlet a radosť, len stále väčšie obmedzenia, a samota a metafyzické sebatrýznenie o tom ako plynie čas a ja budem mať čoskoro 30... a potom 40, a potom príde staroba a smrť.
Neznášam svoj život, ráno sa budím s plačom ako nechcem isť na tu sprostu absolventsku prax kde ma každý využíva lebo si neviem nikde najsť robotu, poslala som uz 203 žiadosti všade negativum alebo neodpišu vobec, už sa znižujem k takým veciam ktoré by som zase neznášala robiť ako za pásom, alebo predavačka lebo nikam nechcu nikoho. Stáva sa zo mňa asociál lebo sa s nikým nemám o čom rozprávať v podstate už ani nemám chuť lebo tie ich bežne keci a falošne ako sa máš ma nezaujímaju, nemam frajera a ani nechcem lebo neverím na lásku a tieto klišé, tak sa nemám s babami ani o čom rozprávať, nikto nechápe to čo ma trápi že neviem prečo existujem, skušala som už aj take tie pozitivne knižky ale take dristy že som to ani nedočítala, chce sa mi ujsť, nemám na nič, chuť, nechcem isť ani na dovolenku s rodičmi vobec z toho nemám nadšenie, ešte mi k tomu pridáva aj to že sa mi ani nedarí schudnuť takže v plavkach by som zase celý deň riešila svoje mindráky ako vacsie brucho, celulu na stehnách a neni so mnou reč, celý deň len mlkvo chodim, spravím to co musí, odpoviem na to čo musím aj to len jednoslovne alebo max. jedna veta, prídem domov mam chuť akurát tak len na spanie lebo vtedy aspoň nerozmýšľam, ale som ešte viac unavena čím viac spím, ledva sa mi chce chodiť po meste, nebaví ma už ani obliekanie, ani sa namalovat, rozmýšľam ako už len ujsť z tejto situácie, z tohto života, doma len buzerácie že nič nerobí,, že som neschopna, a prečo som taka zdeptaná, otec sa raz do mesiacia opije a vtedy mam taky stres doma že aký zase príde a mama bude kricať, chcem z tadeto vypadnuť, žijem na dedine, nikoho tu už nemám len jednu kamošku ale tá sa už zasnúbila a na mna v podstate nemá čas a ani už nemám na nu chuť, nemám jej co povedat, nič som nezažila, nemám nič nové, nemám žiadne citové trampoty ako ona ked hovori o svojom priatelovy, ja na chlapov už nemám ani chuť, ani na sex... Neviem čo mám robiť, neviem, neviem , neviem, ako koľvek deň, noc, rozmýšľam neviem si to vyriešiť, bolí ma vnutro taký skčučujuci pocit čo ma nuti plakať a sedieť sama v izbe, ked prídem domov z absolventskej. Nemám ani čo robiť, skušala som behať ale ziadne endorfiny som necitila akurát nudu, pocitala som každu minutu kým dobehám, šport ma nikdy nebavil, už si hladám kadejake trápne aktivity ale aj tak sa nudím, všade a vždy sa nudím, ak ma niečo nadchne tak na dva, 3, dni a potom už v tom nevidím zmysel a chuť k tomu. Vonku sa mi nechce chodiť lebo mam akne a to kým pojdem vonku si musim na ksicht nacapať make-up aby sa ma ludia nezľakli a nemám ani náladu lebo vyzerám vo všetkom otrasne, tlste mastne prasa 65kilove, vlasy sa mi vkuse mastia, mám lupiny, seboreu, a stále to sprosté akné, stále aj v 22 rokoch. O vysokej ani nehovorím na jednu som šla, neviem ani prečo nebavilo ma to, ani som to neveddela pritom to bolo primitivnejšie z tých veci co sa daju študovať , bola to sociologia a nezvládla som to nevedela som tamm demografiu, štatistiku, tak po polroku som skončila, už nemám chuť na vysoku ani si na žiadnu neverím už, cítim sa sprostá ked som toto nevedela, proste ani neviem co by som išla studovať, do dnes neviem čo chcem robiť ake povolanie a jediy odbor co by sa mi pácil študovať je estetika ale to je na výsmech lebo to sa každý vysmeje... chcem len ujsť, to je moj vnutorný pocit, neznášam tu všetko ,ulice, ludi, strechy, trávu na zemi, nedokážem ani s mamou hovoriť, skoro s níkým nekomunikujem, chcem len spať alebo ujsť, chcem ticho v hlave v mysli a aby prestaal tá sklucujuca bolesť v srdci. Ja neviem či to je depresia, či priskorý syndrom vyhorenia, či je to povaha, či čo to je... Ani neviem prečo to sem píšem,tieto všetky veci čo ma trýznia, aj tak mi tu nikto nepomôže len ma pourážajú ešte viac ako doma brat s mamou, a dobuzeruju viac ako kolegine v pracovisku, a mne to už je aj jedno, citim sa taká prázdna že to už ani neviem ci cítim daku emociu. Ja už nemám chuť isť ani na net, co bolo jedine co ma ešte nenudilo, ale už ani tam nemám chuť s nikym si písať, každý mi aj tak hovorí že som len luzer že som iba na fb, nič neviem , nič nedokažem...
