Ahojte. Nechcem aby ste ma skritizovali ako to mnohí na tomto portáli robíte. Potrebujem len váš pohľad na vec, váš názor, nič viac, pretože sama už neviem čo mám robiť. Ocitla som sa v začarovanom kruhu a váš názor by mi pomohol posunúť sa ďalej. Je ťažké zhrnúť to do pár riadkov, ale posnažím sa opísať to čo nazrozumitelnejšie.
S priateľom som cca 3 roky. Najprv to bolo krásne. Potom začali hádky. Robil mi žiarlivostné scény. Obmedzoval ma. Ja som si to nechala. Uvedomovala som si to, a aj keď nie som typ čo si nechá po hlave skákať, vždy som mu to odpustila. Dôvod: neskutočne som ho milovala.
Napriek našim nezhodám a talianským hádkam pravidelne sa opakujúcimi každý týždeň, bol to človek, dá sa povedať jediný v mojom živote, ktorý ma kedy pochopil a podporoval, pomáhal mi, pomáhal mojej rodine.. Bol to ten človek, s ktorým keď sa rozprávate, neustále sa neveriacky pýtate: „ty tiež?“ ,“aj ja“, „presne“. Skrátka -mali sme veľmi podobné názory na život, rovnaké morálne zásady . Presne ten muž, pri ktorom si poviete, že je „iný“ ako ostatní. Obaja sme boli zamilovaní po uši, tancovali sme v parku, naháňali sme sa na ulici...niekedy som si myslela, že celé je to len sen, a to myslím vážne. A to upozorňujem, nebol môj prvý vzťah. Bolo to zvláštne. Veľmi zvláštne...
Ale ako som spomínala ten vzťah mal aj temnú stránku. Postupom času som kvôli nášmu vzťahu obetovala veľa vecí. Napríklad iné vzťahy(kamarátske). Vadilio mu že mám mužov kamarátov a ja som nie odrazu, ale postupne, bez toho, aby som si to nejak uvedomovala obmedzila kontakty. Človek si to uvedomí až neskôr. Snažila som sa to chápať aj z jeho stánky. Vravela som si, ani mne by sa nepáčilo, ak by si šiel sadnúť s partiou dievčat na pivo. Tak som nešla ani ja s partiou spolužiakov, tak ako som zvykla predtým. V tej dobe som nemala veľa spolužiačok, a tých pár mi „nesadlo“. Takže som pochopitelne ostala sama. Niekedy som si šla sadnúť s kamarátkou do mesta, a on sa tam objavil, že sa chce o niečom porozprávať, a keď som mu povedala, že teraz nie, tak mi stále vyvolával , že kedy už skončím, a ďalšia hádka bola na svete. Takýchto situácií bolo viac a tieto som uviedla len pre ilustráciu...
Potom veľa krát sme uvažovali o rozchode. Niekedy sme sa tak hádali, až som skončila bez hlasu. Niekedy sme sa rozišli, ale vždy sme sa dali do dňa dokopy. Proste- chorý vzťah. No zároveň, stále sme si mali čo povedať, stále medzi hádkami bolo krásne, romanticky, zamilovane...
Odrazilo sa to však na našej psychike. Ja som začala reagovať na mnohé veci podráždene, akákoľvek maličkosť ma začala vyvádzať z miery. Pritom – predtým a aj teraz sa pri iných ľuďoch javým ako kľudný , skôr tichší a flegmatický ako ten výbojý a prudký typ človeka. Dosť som sa zmenila. Pochybovala som o našom vzťahu, chcela som sa rozísť, ale láska mi to nedovolila. Vždy keď som sa k nemu pritúlila, cítila som niečo zvláštne- ako keď sa pritúlite k mamke, taký pocit bezpečia určite to poznáte. Bola som v začarovanom kruhu. Zároveň, nemali sme istú budúcnosť. Prečo, nie je ...podstatné, to už je iná kapitola. To sa tiež podpísalo na neistote vo vzťahu.
Potom mi „šiblo“. Raz som sa opila, vyrozprávala niekomu a podviedla ho s ním. Priznala som sa k tomu priateľovi. Tu sa začal kolotoč..Najprv sa so mnou rozišiel, čo sa pochopitelne dalo aj čakať. Prijala som to . Nebolo cesty späť a tak som sa stým pomaly začala zmierovať. Začala som pociťovaŤ SLOBODU. Chýbal mi ale..cítila som, že je to takto lepšie. Lenže, potom ma začal otravovať. Že mi dá ďalšiu šancu, načo som mu povedala, že nech má nechá dcvíľu samú, že uvidím, že zatiaĺ to nechcem riešiť. Potom ma začal vidierať, že sa zabije, dosť to bolo nepríjemne, skončila som u psychologičky anakoniec v nemocnici, bola som na to psychicky doť zle, pretože sa to ťahalo asi mesiac.
Neviem prečo, dala som sa s ním po čase dokopy. Náš vzťah sa zmenil. Prestal byť tak obmedzujúci ako bol predtým. Viac ma rešpektoval. Ale..hádame sa stále.
No v poslednej dobe mi je s ním čudne...
1. niekedy ho nevydržím počúvať
2. keď som s ním dlhšie, lezie mi na nervy
3. reagujem pozdráždene na otázky typu čo robíš, čo si robila, no neskutočne ma vytáčajú..ako dnes.písal mi správu, čo som robila, odpísala som že som bola doma. a on zas a čo si robila. Nenávidím to...možno to nemyslí v zlom, možno to len ja preháňam??? ja už neviem!
4. niektoré jeho názory sa mi nepáčia a prídu mi neracionálne..predtým to tak nebolo. Nedokážem ho tolerovať? Je chyba vo mne?
Na druhej strane, keď toto obdobie pominie, je mi s ním fajn. On sa aj snaží, vyhovieť mi, ale niekedy...
Problém je, že keď sa rozídem(e), tak po idtej dobe(aj keď si poviem, že to je koniec) sa zas dáme dokopy.
Som z toho chorá a neviem čo mám robiť. Potrebujem v živote riešiť iné veci a nie vzťah..Veĺmi ma to vyčerpáva. Neviem či to mám ťahať ďalej. alebo..čo mám robiťˇ? Sú to dostatočné dovody rozísť sa? V kom je chyba? Neviem reálne, objektívne zhodnotiť tento vťah...
