UŽ NEVLÁDZEM......

atka1

Prešiel vyše mesiac odkedy som sem napísala......nič sa však nezmenilo....som tam, kde som aj bola. Ako ďalej? Nič sa mi nedarí.... :o(

atka1

Gumajz, kúpele sú zadarmo? A odkedy prosím? To bývalo len voľakedy. Teraz sa už za ubytovanie a stravu platí, poisťovňa prepláca len procedúry.

gumajz

atka,ale ved ked si chorá, odborný lekár ktorý ťa lieči ti môže napísať návrh na kúpeľnú liečbu, ktorá je zadarmo. popros ho aby ti napísal návrh, zanesieš to na sociálnu poisťovnu a cca za 1 mesiac by si mala dostať poukaz.v kúpeľoch možno niekoho stretneš nejakého priateľa, tam sa často uzatvárajú všelijaké priateľstvá a i lásky.držím ti palce, lebo ked si nepomôžeš sama nikto ti nepomôže.

atka1

Tak som tu opäť. Dnešný deň sa skončil, bol rovnaký ako ten predošlý. Pre mňa smutný a stereotypný. A taký ma čaká asi aj zajtra....

atka1

Vieš, ja som sem napísala, aby som sa mohla vyrozprávať, lebo už fakt nevládzem. Aj toto mi pomôže, keď sem môžem napísať. Vieš, ja som predtým žila fajn život, mala som prácu, no zdravie....ale dalo sa s tým existovať, chodila som von, bavila sa. Ale potom nastal zlom a ten trvá. Nie a nie sa skončiť. Myslela som, že to prekonám, a všetko bude ok, ale nie je. Najviac ma trápi tá bezmocnosť, neviem ako to všetko zmeniť. Neviem sa totiž tešiť zo života, keďže som chorá, ubolená, bez práce a peňazí. Viem, že sa hovorí, že peniaze nie sú všetko. No nie sú, ale sú dôležité a veľmi potrebné. Veď keby som ich mala, nemusím sa trápiť nad tým, že ako ísť do kúpeľov sa liečiť. Lekár mi len povie, choďte. Ale z čoho? Vyplatím účty a ledva mi niečo ostane.
Záľuby mám, ale ani to ma nebaví stále. Potrebujem zmenu, niekam vypadnúť z tohto stereotypu, z domu, od týchto problémov. Ale kam? A z čoho? Takto je to stále začarovaný kruh....

radana

atka,skus si najst nejake zaluby,co mas rada,co ta bavi...K takemuto zmyslaniu ta vedie samota a pravdu povediac aj to,ze mas viac casu na premyslanie a prehodnocovanie vsetkeho.Niekedy sa urcite problemy zdaju nevyriesitelne,ale naopak je opak pravdou.Atka,ty zijes a len na tebe zalezi,aky zivot prezijes-ci sa budes vecne trapit,alebo zoberies zivot z trosku inej strany a zacnes sa na kazdy den tesit...Vies,zivot je taky,ze niekedy nam nalozi na chrbat naozaj tolko,ze to ledvaj zvladame.Ja som pri svojom synovi uplne zmenila postoj k zivotu-co by mi pomohlo,ze by som nariekala a preco prave ja,atd...Beriem mojho syna,ze je to nase slniecko.Klamala by som,keby som napisala,ze su to len same starosti.Ano,je to strasne vela starosti,ale su to aj radosti...Tym,ze by som kazdy den rozmyslala,ze preco to a preco ono by som nikomu z nas nepomohla..Atka,ved zivot sa da prezit krasne,tak nezahadzuj tu sancu sama,neutapaj sa v nestasti.Je dobre,ze si sem napisala a tym sa snazis hladat pomoc...

atka1

Radana, ja viem, že sa pozerám na všetko z horšej stránky. Ale teraz sa na to inak pozerať neviem. Budem to musieť nejako prekonať, dúfam, že sa mi to podarí.

radana

Nie atka,nie,len sa pozeras na svet z tej nespravnej strany.Atka,mas toho vela,ale pokus sa mysliet trosku pozitivnejsie.Ved zijes len raz,tak sa snaz ten zivot prezit co najlepsie.Neuzatvaraj sa do seba.

atka1

Ďakujem za vaše povzbudivé slová.
Radana, ako som už píslala, zdravotnými problémami sa borím už od narodenia, keďže lekár zbabral mamin pôrod. Takže si veľmi dobre viem predstaviť, čo obnáša starostlivosť o postihnuté dieťatko, ako máš ty. Obdivujem ťa a prajem ti veľa síl pri jeho výchove. To isté so mnou prežívala moja mama a som jej za to vďačná, čo pre mňa spravila, že ma vychovala a spravila pre mňa všetko po zdravotnej stránke, čo sa len dalo. Ale aj tak to už nikdy zdravotne nebude ono. A čím som staršia, tým viac to pociťujem.
Keby bol na svete niekto, nejaký normálny lekár (lebo ja som zatiaľ takého nenašla), ktorý by mi skutočne vedel pomôcť, bolo by to fajn a mne by sa iste vrátila chuť do života. Takto sa cítim veľmi zle, som doma zavretá celé dni, samozrejme mám kamarátky (našťastie), ale tie nemajú vždy čas, pretože pracujú. Tento stereotyp ma ubíja. Mala som prácu, ktorú som robila rada. Lenže som o ňu prišla kvôli zdravotným problémom. Chcela som skúsiť aj štúdium, ale odmietli ma! Takže v ničom sa mi nedarí. Je mi samej smutno, nadviazať nejaký vzťah je pre mňa takmer nemožné, chlapi sa boja chorých ľudí...
Ja znesiem fakt veľa, ale toto je už na mňa moc, asi sa naplnil môj pohár....