Až ked o všetko prídete, pochopíte čo všetko máte.

Hoci mám len rokov 14 rokov, dosť som toho v živote prežila. Boli pekné chvíle, boli aj zlé a boli aj neutrálne. Mala som vždy všetko - komplet rodinu, kamošou, psíka, mala som rada prírodu, chodila som na klavír...stále som však chcela niečo viac. Nič mi nestačilo - chcela som aby sme v rodine boli zdravý, pretože každý v mojej rodine má nejakú chorobu. Chcela som aby ma ľudia brali tak a tak, od seba som chcela niečo viac stále viac a viac.... Až to prerástlo do takého extrému akým bola anorexia. Ale to bolo v porovnaní s tým čo sa dialo potom nič. Dostala som raz trojku na vysvedčení z matematiky(pred dvoma rokmi) a to ma asi poznačilo navždy. Lebo ja som sa s matematiky snažila. A potom to prišlo - vo všetkom som chcela byť perfektná, chcela som perfektne vyzerať, začala som si trážiť váhu, chudnúť cvičiť a to som mala 50kg na 168cm. Za dva mesiace som schudla na 49kg a potom som chcela ešte viac a viac chudnúť.....učila som sa perfektne na každý predmet, ked som dostala 2 musela som denne cvičiť bycyklovanie 3.5hod. Potom to dopadlo tak, že som schudla na 38.5kg na 173cm. Veľmi som ochorela, vymeškala som školy aj š mesiace a ked som prišla bol to nával a ja som nestíhala. A pribrala som na 50, zdalo sa mi to veľa. Neznášala som sa za každý gram na "viac", v škole som nebola so sebou spokonjná, rodina ma hnevala....ked mi v škole niečo nevyšlo neriešila som to viac učením sa alebo už len cvičením ale.....rezala som sa.....ubližovala som si, nenávidela som sa.....a stále som mala pocit že nič nemám - chcela som byť pekná, múdra, štíhla, chcela som aby bola moja rodina zdravá a aby som bola oblúbená - ak toto nevychádzalo, vinila som sa za všetko, za najmenšiu hlúposť....mám jazvy na rukách, nohách, bruchu.......a potom si si povedala že s tým prestanem, lebo som sa odcudzila od kamarátov ktorý ma za to neznášali - bola som čudná, náladová....a nebola som veľmi psychicky zdravá. Už som sa konečne zariadila, v škole to išlo dobre a začala som sa opäť kamarátiť s kamoškami aspon ako tak. Ale prišiel jún, posledné uzávery známok a zasa....matematika hlúpa chyba v teste a.... na vysvedčku....už deň predtým so to vedela, že to nedokážem, a pripravovala sa na niečo nemysliteľné - na samovraždu? Prečo? Pre trojku s matiky? Nie len pre to. To môžem nazvať ako čerešnička na torte. Moje problémy sa nabaľovali, ja som o nich nerozprávala a neriešila ich až napokon....výkrik o záchranu, moje telo zlyhávalo z neustáleho týrania sa. Otrávila som sa liekmi, ale nemalo to žiadne následky, lebo sa to skoroprevalilo a zachránili ma. Povedala som si že už NIKDY to neurobím. A aj som si verila. No všetci ma odcudzili a ja som bola bezmocná. Prišlo leto, a ja som bola šťastná a užívala si ho. V rodine neboli problémy, mali sme relatívne zdravie, nemala som starosti so školou.....kamošky som nevidela a tak som nemohla vnímať ich vyčítavé pohľady....ale trápili ma výčitky a hrozné sny ale iba občasne. Prišla škola a ja som opäť vhupla do toho kolobehu: niečo sa mi nepodarilo a ja som si ublížila. Navonok som však bola milá, vyrovnaná, vtipná, veselá, inteligentná, nikto nevedel o mojom trpáení. V škole ma mali radi, darilo sa mi.....ale výčitky, zlé s ny, stres a problémy ktoré nemienim menovať ma dohneli k dalšiemu pokusu . otrava liekmy zasa opäť, nikomu som to nepovedala ale kedže liekom sa nechcelo mi zabrať,a neumierala som, rozhodla som sa pre drastický spôsob - podrezať sa. A to sa aj stalo, v škole na wc.....no nedokázala som to - príliš to bolelo, avšak jazvy a tie rezy boli hlboké.......nedokázala som už niesť tie výčitky, stres, nároky, sebatyraniu spojenú so všetkým čo som považovala že sa mi nevydarilo.....a tak som zjedla lieky, a išla sa obesiť. Hlúpe? Nepochopiteľné? Hrozné? Ano viem Nič som si navážila, chcela som nereálne veci, hnaná nenávisťou k samej sebe by som to aj urobila, nebyť záchranného anjela ktorý pri mne už po krát stál. A tak ma po tom šupli na psychiatriu. Vlastne bolo to dva aj pol týžna dozadu. Išla som tam stále s pocitom - chcem smrť!
Tam bol však uplne iný režim - nič som nemohla, všetko malo pravidlá a svoj čas, nič, NIC som tam nemala a po dvoch dňoch ktoré mi ubehli ako 2 mesiace som to konečne pochopila - že čo všetko mám. Pochopila som kde tkvela chyba - v mojom perfekcionizme a v ničom nevážení si. POchopila som ako som ublížila každému kto ma má rád, pochopila som že sa treba tešiť s maličkostí a nedeliť veci na dobré a zlé. Stanovila som si priority, zadala 3 životné motto a konečne som všetko pochopila. A začala som odznovu.
Teraz vám chcem dať len jednu radu: Naučte sa mať radi a naučte sa tešiť s maličkostí, pretože v tom tkveje podstata života. A prestante márniť čas zaoberaním sa o veci nemenné, lebo neuvidíte veci ktoré sa zmeniť dajú. A nikdy si po celý život nevyčítajte jednu chybu, lebno váš život stratí na radosti.