Ťahá sa to so mnou už 3. rok a dosť ma to ničí. Za 3 roky som nikde výnimočne nebol kamarátov moc nemám a tých čo mám tak sa s nimi často nestretávam. V škole je to tiež hrozné, keď je prestávka z ostatnými sa nerozprávam lebo nevieme nájsť ani spoločnú reč.
Chcel som ísť aj psychológovi ale ,,mama povedala,, že ma tam nepustí lebo sa to zapíše do papierov a bude sa to so mnou ťahať celý život čomu ja neverím. Ísť psychológovi nie je žiadna hamba! Veď tam idem na to aby som si vyriešil problém a nie aby som za to dostal ešte vynadané, že si vymýšlam a nič mi nie je a tak podobne. To kričanie mi moc nepomáha.
Sociofóbia - Strach z ľudí
INtrovert
-bel
V tomto veku tomu netreba prikladať veľký význam, všetko vzniká z hodnotiacich úsudkov z okolia. Obvykle majú žalostne chybne nastavenú výšku, vyznačujú sa sebaprecňovaním a podceňovaním každého. V každom človeku sa posilňujú tie vlastnosti, ktoré mu umožňujú prežiť. Žiadne psychiatrie, v neskoršom veku sa to hrozne môže zneužiť, treba pestovať sebadôveru,neskôr uvidíte akí sú ľudia servilní a vlezlí, hlavne keď je človek hore je po sociofóbii.
INtrovert
Vyžaruje s teba asi nejaká pozitívna energia nevime to popísať.
Gill
No ano, najst ludi s rovnakou povahou moze byt problem. Ale nevzdavaj to, urcite sa taki najdu a potom to bude stat za to, lebo lepsie je mat par priatelov, ale poriadnych ako kopec kamosov a nic z toho...
Ja som dost vela super ludi spoznala aj cez net, aj ked viem, ze to nehahradi osobny kontakt, je to lepsie ako nic :)
Ako myslis ten zvlastny pristup? :)
INtrovert
Tichi ludia si zvycajne ovela vsimavejsi, pozornajsi, dokazu sa vcitit do druhych ludi, vedia sa hlboko zamyslat nad vecami, ktore by inych ani nenapadli a viest rozhovor s nimi je obohacujuce.
----------------------------------------
Toto sú presne do písmena moje slová, presne toto si myslím aj ja :)
Aj ludí s rovnakou povahou som skúšal hladať. Ale bezvýsledne.
Samozrejme lieky by som ani nebral lieky to nevyriešia.
Ale je s Teba cítiť dobro neviem prečo ale máš zvláštny prístup :)
Gill
Ahoj, ja som v podobnom veku ako ty a to, co opisujes dost dobre poznam. Ja som bola od malicka taka ticha seda myska a prekazalo mi to. Avsak cim som starsia, tym menej mi to prekaza, ze som ticha. Jednoducho, su aj taki ludia ako my. Ako som uz raz pisala, niekto je ukecany a niekto je tichy, niekto sa vobec nehanbi a iny naopak. Ale to nie je ziadna chyba, aj tichi ludia ziju a mozu sa citit stastne a spokojne. Podla mna by bolo chybou sa menit. Ja som typicky melancholik, ale taka povaha ma aj dobre stranky ako kazda ina. Tichi ludia si zvycajne ovela vsimavejsi, pozornajsi, dokazu sa vcitit do druhych ludi, vedia sa hlboko zamyslat nad vecami, ktore by inych ani nenapadli a viest rozhovor s nimi je obohacujuce. Co sa tyka mna a spoluziakov, ja tiez nie som dusou triedy. Ale spoluziaci ma maju radi prave preto, ze som taka ticha, mila, vzdy im rada pomozem, poradim a da sa so mnou dobre porozpravat. Ked mam hovorit pred skupinkou, tak sa citim nesvoja, ale individualne rozhovory, to je moje :) Bol by si prekvapeny, ze ludia na teba mozu mat uplne odlisny pohlad ako mas ty na seba. Ja som to len nedavno zistila. So mnou je to tak, mam dost kamaratov, ale nemam vela priatelov. Ja v tom vidim a citim rozdiel...najlespie si rozumiem s ludmi, ktori su podobnej povahy ako ja. S nimi sa najlepsie porozpravam, s nimi si rozumiem. So spoluziakmi je to take zvlastne...chcem dobre vychadzat s kazdym, preto sa k ozvyvam, snazim sa zapojit do rozhovoru. Zistila som, ze vela urobi uz len to, ked prides k ich skupinke a budes ich pocuvat. Lebo ked sedis niekde ticho v kute, tak si to vsimnu a nevedia, co si mysliet. Ale ak prides k nim, hoci si ticho, ale si tam, ocenia tvoj zaujem. Aspon ja mam taku skusenost. Ja mam velmi rada tichych a hanblivych ludi :) Dokonca velmi rada ich sama oslovim, ked vidim, ze niekto je tichy, tak za nim sama pridem :) Spolocna rec so spoluziakmi...ja sa s nimi bavim o povrchnostiach, uplne banalne veci ako filmy, hudba, ulohy...
Ach nejako som sa na zaciatok rozpisala, prepac.
A k psychologovi...napriklad ja viem, ze ja by som nechcela brat ziadne tabletky. Tabletky neriesia tvoj problem, myslim tym neriesia tu pravu pricini, preco sa tak citis, preco to je tak. Len zmiernuju priznaky. Rovnako dobre ako psycholog ti moze pomoct ked najdes nejaku spriaznemu dusu, hoci aj na nete. Ale ako ty chces, ak veris, ze psycholog ti pomoze, tak tam chod, nemusia o tom predsa vasi vediet.
S vybavovackami mam aj ja trochu problem, ked ide o to niekoho sa nieco opytat, zistit nieco, vybavit si nieco na uradoch alebo tak. Mam vtedy tremu a necitim sa v tom dobre, pravdupovediac sa takym situacim radsej vyhnem ked mozem. Ale pomaha mi ked si predstavim, ako by som ja zareagovala, keby sa ma niekto nieco opytal, potreboval poradit. Urcite by som mu milo odpovedala a neprislo by mi to cudne.
Fallo
Chod neodkladne za psychologom! Je to stredny stupen depresie a bez liekov sa to bude zhorsovat. Je tupy nazor,ze ak clovek zajde a vyuziva psychologa tak hned ide mimo spolocnost.Kopec podnikatelov a velmi uspesnych chodi a .....
AdamKrt
INtrovert:
a co Ta zaujima ? Napr. na internete najdes kopec diskusnych skupin. Ti ludia sa mozu potom aj stretavat.
Ale mas asi vaznejsi problem. Mozno by sa Ti dalo pomoct tak, keby si bol odkazany vo vsetkom viac na seba. Sam za seba musel X veci vybavovat a nevybavovalo by to okolie, skola, rodicia atd.
Mozes skusit nejake brigady, kde by si musel komunikovat s ludmi. Ako napr. casnik atd.
Inak, sam si povedz - bude sa nieco diat, ak sa niekomu budes divat do oci ? Aky je v tom rozdel. Skus sa pozriet do zrkladla a sam sebe sa dlho divat do oci, ci do oci psa, ci nejakej inej osoby a cvicit si pohlad. Ale radsej to tej osobe povedz, nech Ta nepoklada za blazna :)
INtrovert
nedokázala som na verejnosti vykonávať úplne obyčajné veci ako jesť, vypisovať papiere, komunikovať s ľuďmi a tak...
---------------------------------------
Niečo podobné sa deje aj u mňa napr. neviem si kúpiť zmrzlinu cez leto lebo sa hambím jesť na verejnosti. Keď s niekym komunikujem tak sa pozerám niekde inde a nie do očí. Neviem... Tak ma napadlo, že to môže byť z nejakého pocitu viny, že sa neviem ľuďom pozerať do očí. Aj keď niekam idem väčšinou sa pozerám do zeme... (má to aj výhodu aspom viem koľko máme v meste dlažďičiek :)
Inak budem mať v decembri 18 rokov.
07ivka072
neviem koľko máš rokov, ale keď vravíš že sa to s tebou ťahá tretí rok tak predpokladám že asi nejak po dvadsiatke...ja som so sociálnou fóbiou začala mať problémy nejak v predmaturitnom období a nijak som to neriešila aj keď boli tie problémy natoľko vážne, že som sa nedokázala ani pozerať ľuďom do očí keď som išla po meste...hrozne som sa triasla na celom tele a nedokázala som na verejnosti vykonávať úplne obyčajné veci ako jesť, vypisovať papiere, komunikovať s ľuďmi a tak...po maturite sa to zlepšilo keď zo mňa opadol stres, našla som si aj prácu a bola som v pohode psychicky, takže aj fyzicky som sa cítila dobre...lenže po čase sa problémy zasa vrátili...vydala som sa, mala som, aj stále mám problémové manželstvo a s tým spojené psychické napätie spôsobilo, že som sa zasa cítila úplne pod psa...vyhýbala som sa kontaktu z ľuďmi, ale prečítala som si na internete články z fóra o sociálnej fóbii a to ma primälo k tomu aby som navštívila psychologičku...a nebanujem že som ten prvý krok spravila, pretože psychologička mi síce s fobiou veľmi nepomohla, ale odporučila ma k psychiatričke ktorá mi nasadila lieky ktoré mi neskutočne pomohli...beriem antidepresíva a anxiolytiká a odkedy ich beriem, mám od tej hnusnej pliagy pokoj...môžem ísť kedy chcem kde chcem, môžem robiť kedy chcem čo chcem...síce som sa zo začiatku bála vedľajších účinkov liekov, ale tie sa dostavili len v začiatku liečby...teraz je už všetko ok..tak neváhaj a choď kľudne trebárs aj priamo ku psychiatričke...nikto z môjho okolia nevie že k nej chodím...ani môj manžel, ani všeobecná lekárka ku ktorej chodím...tak veľa štastia prajem
