Dobrý deň... viem, že s týmto by som mala isť skôr za psychiatrom, ale viem, že on mi nepomôže. A tak isto viem, že veľa ľudí má horšie problémy ako ja, len by som chcela vedieť čo by ste robili na mojom mieste. Tak v skratke moje životné trápenie.
Keď som mala 6 narodil sa môj brat, vtedy od nás otec odišiel, mama bola zúfala a v noci chodila zvoniť jeho frajerke a nechávala ma stáť pred dverami, čakala kým sa zobudia a zoberú dnu, a išla domov. Nenávidela som ich rozbroje, a bolo mi ľúto maminky, ktorá už nevedela čo ma spraviť, aby sa k nám vrátil, raz sa chcela utopiť pred mojimi očami, ale ona mi raz povedala, že ak to bude chcieť spraviť nech sa nebojím, že ona ma neopustí. Tak som len sedela na brehu a pozerala sa ako otec za nou uteká. Vtedy som pochopila, že aj keď mam 7 musím byť mame oporou, a že nie je šťastná. Moje detstvo skončilo.
V škole som bola šikanovaná 9 rokov, a na strednej som tiež nepochodila dobre. Otec sa k nám vrátil po skoro 11tich rokoch, a vedela som, že jeho sen je aby som šla na Obchodnú akademiu, šla som len kvôli nemu, keď sa ale vrátil, bolo to strašné nevedeli sme si na seba zvyknúť. A ja som začala rebelovať, musela som odísť zo školy,a ísť na druhú. Vtedy som začala byť pre našich neschopná. Keď som mala 18 znásilnili ma dvaja muži. Prestala som veriť ľudom, a už vôbec som neverila, že v živote môže byť niekto šťastný. Mala som pár vzťahov, ale narážala som len na žiarlivcov, násilníkov, neschopných a chorých chalanov... každý mi zlomil srdce, lebo už len byť s chalanom, bolo pre mňa veľké sebazaprenie a pokiaľ som už mala vzťah, tak až keď som mu začala veriť. Celý život sa somnou ťahali zdravotné problémy. Našla som si ale super chalana, zasnúbili sme sa, stál pri mne aj keď to bolo najhoršie. Mala som uja ktorý mi bol otcom, keď náš odišiel. Z jedného dňa na druhý zomrel. O mesiac na to dostal môj dedko rakovinu, a nebola nádej na uzdravenie. Prerušila som školu, a šla ho s babkou doopatrovávať, s maminou na striedačku. Keď prestal dýchať začal krvácať z ust a z .. odkiaľ to šlo, snažila som mu dať umele dýchanie ale nepodarilo sa mi ho oživiť. Zomrel tri mesiace na to ako môj druhý otec... pod mojimi rukami. =´(... Potom to šlo dolu vodou, choroba, antidepresíva. Rozhodla som sa, že cele leto budem robiť, každý boží deň. Chcela som zarobiť a s priateľom sa odsťahovať, začať nový život. Po lete plnom stresov, som skončila v nemocnici, kde ma operovali. Ešte ale deň pred nástupom, sa mi snúbenec priznal, že ma podviedol... ďalší koniec, ďalšie sklamanie a len kopa bolesti. Zobrala som to celkom dobre, asi som musela, aby som sa pozbierala aj zdravotne. Čoskoro som v kamarátovi našla lásku, našla som v ňom všetko čo som hľadala. Po pol roku sme sa chceli brať, mať deti... proste sme si sadli, bývali sme spolu a fungovalo to, jeho rodičia ma mali radi, moji jeho proste super... Ale niekde sa stala chyba. Prišlo ťažké obdobie, a lekári mali podozrenie na rakovinu, chodila som po vyšetreniach a bola nervózna lebo som nemala zrazu nikde podporu. On sa zmenil, pri jednej z obyčajných hádok ma vyhodil z domu, nechcela som už viac žiť. Bez toho aby sa moc snažil som mu dala šancu veď ho predsa milujem. Pár dní pred tým, kým mi mali prísť výsledky som bola nervózna, plakávala som a bola som podráždená... Prišla ďalšia hádka, ale pri tejto som bola ticho, 3 hodiny ma urážal, ubližoval slovne a ponižoval. Neviem, čo sa stalo, obviňoval ma z vecí, čo sa ani nestali. Neviem čo sa stalo, ja som nebola schopná vravieť, nebola schopná sa pohnúť... Je možné aby som prišla o ďalšieho milovaného? Je možné, že namiesto toho aby ma podržal mi podupe srdce? Zaslúžim si to? Niečo sa vo mne počas tých hodín stalo, ako keby som zomrela, len moje telo ostalo ako zombie... prešlo od vtedy 5 dní a ja nie som schopná žiť. Rakovina sa nepotvrdila ale už je mi to jedno, žiť nechcem. Doma je to neznesiteľne zlé, zdravie je na nič, lásku som stratila, a keďže bol žiarlivý stratila som aj priateľov. Bývala som u neho, a nikam nechodila, nezdvíhala telefóny len aby nebol dôvod na hádku... Nemám nič... Ostali mi len oči pre plač a na nič iné nemyslím len na smrť... niekedy sedím celé hodiny a čakám, že to príde samo, ale také šťastie mať ja nebudem =´( =´(
