Bojím sa

Príspevok v téme: Bojím sa
to je jedno

Takže začal by som tým že sa bojím byť šťastný. Bojím sa tej veľkej zmeny. Stále mávam zovretý žalúdok a zrazu mám byť usmiaty a pohodový namyslený drbo ktorého má každý rád? Akože ako introvert sa cítim výnimočný pretože vidím veci ktorý si blbý extroverti kvôli svojej uponáhlanosti ani nevšimnú. Ale niekedy by bolo asi lepšie ísť s ostatnými (s väčšinou) ako keď sa naše chodníky rozchádzajú. Ja idem do tmavého lesa ktorý ma fascinuje svojou tajomnosťou a nebezpečím. Určitým spôsobom ma smútok uspokojuje a ukludňuje. Proste sa bojím že ak budem šťastný tak všetko stratím a nič mi nezostane. Dokonca ani ten sprostý smútok. Ja som introvert a z mojej pozície si nemôžem dovoliť stratiť aj to málo čo mám.

Nemal som v posledných rokoch šťastie a tak som si akosi zvykol na samotu a smútok. Teraz ale nastal bodový zlom kedy by som to chcel zmeniť. Ale ja sa proste bojím byť šťastný. Je to niečo nové čoho sa bojím. Hlava mi hovorí že si šťastie nezaslúžim, ale to bude asi tým že som šťastie 4 roky nepoznal. Ide len o zvyk. Vedelli by ste mi poradiť ako nebyť hanblivým, introvertným k*kotom? Fakt ma to začína srať. Smútok prekročil hranicu a už mi začína hrabať. Nemám nikoho komu by som sa s niečim porozprával alebo zveril. Chýba mi ludský kontakt. Stačilo by keby niekto prišiel a povedal že všetko bude lepšie. Nie úplne dobré ale len lepšie. A rodičom sa nezverím lebo s nimi mám neutrálny vzťah. Niekedy som to aj skúšal ale majú iné zmýšlanie a nechápu ma. Pomali si začínam myslieť že je chyba vo mne. Ale to nie je úplná pravda. Viem že toto si nahovárajú aj iný ludia. Ale ja ešte dokážem ako tak normálne uvažovať.

Jasne popísal som tu možno nezmysli alebo čo ale za prvé aspom som sa o tieto sračky s niekym podelil a za druhé ak mi niekto poradí a pomôže budem fakt rád že na mňa nikto nesere.
Ďakujem za rady, pripomienky a ostatné srandy.

jeanny

ja som tiez melancholik...otrasna povaha, s tym sa snad ani neda byt stastny :( vyzivam sa najme v smutku a depresivnych veciach - asi jak ten tvoj kostol...ale nemozem zit cely zivot vo vlastnom svete, potrebujem s ateraz pohnut dalej a zapojit sa do normalneho zivota len to asi nezvladnem

B.

Z tvojho vyžarovania, ktoré trochu pociťujem, usudzujem, že si melancholik. Teraz neriešim to, čo si napísal. Je to veľmi ťažký temperament, ak to možno nazvať temperamentom. Neviem, ako by si sa s tým vyrovnal. Asi len tak, že si to uvedomíš, že ti nehrabe, len si melancholik. Ja som vraj tiež melancholik:DDD a pekne si to užívam, napr. ten vlastný svet a pod., je to super. V podstate by zo mňa mohol byť aj mních a robilo by ma to šťastným. Ja si užívam také veci, že iní na mňa len pozerajú, blízki, napr. atmosféru starého kostola, to je priam stav blaženosti. Nepoznáš niečo také.

jajka001_

B. to pekne vystihol...myslis ze si iny, lepsi ako ostatni. sorry ale nie je to tak. ked si to uvedomis, je to prvy krok k zmiereniu sa so sebou.

B.

Človek je najšťastnejší práve vtedy, keď sa zmieri sám so sebou:D To, čo robíš ťa nerobí šťastným alebo to robíš z trucu, že si myslíš, že si iný než ostatní? Nemyslím. Ty dobre vieš, čo ťa robí šťastným, tak si to začni užívať.

Onn

jeanny -asi viem ako sa citis , po velkej bolesti a beznadeji, pride vyhasnutie ...praznota, uz to neboli zrazu ,prichadza oslobodenie , clovek nieje ani smutny ani stastny , moze opat zaznut to svetlo v sebe

Onn

No presne tak , kedze si bol urcity cas v urcitom stadiu ,tak si sa cely naprogramoval na to stadium a zda sa ti to byt normalne ,ze si to ty a nechces zmenu...Mozez byt kludne aj najstastnejsi clovek na svete , nemusi byt nic take smutne , zalezi ako sa pozeras , a ako zacnes vnimat ...mysliet

jajka001_

mozes byt nadalej intelektualny introvert a sucasne byt stastny. nepatlaj sa v tom svojom bahne smutku lebo sa v nom utopis. mas svoj zivot tak si ho uzi a neboj sa byt stastny. nemusis sa rehlit a usmievat aby to vsetci videli. len bud pokojny a stastny.
smutok aj radost su len stavy mysle, mas na vyber, tak si vyber spravne.

jeanny

presne viem o com hovoris...teda aapon jak som to pochopila, tiez sa tak citim. vzdy som mala depky a teraz zrazu presli a ja neviem kto som a co mam robit, citim sa totalne stratena a zacinam z toho pomaly mat este horsie stavy jak predtym...teda to snad nie ale aj tak mam pocit jak keby som sa nemala coho chytit, proste ta depresia bola taka moja obrana voci vsetkemu a teraz mam zrazu zacat normalne fungovat ako ostatni ludia? ja neviem ako ale zaroven uz neviem byt doma a utapat sa v smutku ako kedysi...asi mi to chyba