Život s BAP partnerom

Príspevok v téme: Život s BAP partnerom
Pum Pum

Zdravím všetkých, rada by som našla nejakých ochotných ľudí, ktorí majú BAP (mániodepresia), prípadne žijú s takto "postihnutým" človekom. Som 22ročná baba, ktorá žije s rovnako starým priateľom, ktorému pred pár mesiacmi diagnostikovali práve túto chorobu a ja sa akosi neviem - i keď sa snažím - naladiť na tento nový rytmus, zvyknúť si na túto našu novú "parádnu" spoločníčku. I keď sa snažím byť empatická, pomaly si začínam zúfať, lebo mám častokrát pocit, že skrátka neviem ako sa k priateľovi správať... Prosím Vás, skúste mi nejako poradiť, prípadne dať pár tipov ako s takýmto človekom vyjsť v mieri, ako mu pomôcť v jednotlivých cykloch choroby (ak sa to vôbec dá, obviously). Ďakujemďakujem.

ivana45

listicke: mne pum pum nepripada ani trocha bezcitna.
Ako sa to hovori ? Pochybnost je motorcekom myslenia ?
Aj ja by som pochybovala, ci je to v mojich silach. Su psychicke odchylky, ktore nicia viac zivot okoliu nez samotnemu nositelovi. S chorobami je to este tazsie. Maniodepresivka je ina: dava zabrat aj choremu.
Ja by som velmi uvazovala, ci mat s tymto muzom deti. Aj ony budu vystavene obrovskej zatazi. Mozno nieco aj podedia ... Nevidim nic zle na tom, ze pum pum o tom rozmysla.
Pum-pum, kolko mas rokov ? Tipujem ze si VS. Ako ?

Pum Pum

Ďakujem za reakcie; i keď z tej Hankinej som zostala mierne vyplašená. Pfff, teda skutočne netuším ako sa bude Milého choroba vyvíjať, momentálne je na slabých antidepresívach aj keď podľa môjho názoru netrpel depkou, ale bol skôr apatický. Jeho stavy neskáču nijako radikálne, v týchto dňoch so mnou kvázi normálne komunikuje, až na to teda, že mi už akosi menej prejavuje city i keď predtým za mnou behal ako psík vrtiaci chvostíkom. :) Každopádne, lieči sa a lieči sa dobrovoľne, ale keď nad tým spätne rozmýšľam, tak keď bol v tej manickej psychóze, tak si to zrejme veľmi neuvedomoval a ja som ho zobrala za ruku a odtiahla do nemocnice po pár dňoch čo som si myslela, že mu niekto hodil extázu do drinku a chalanovi to šlape už 3 dni. :) Ja som vždy bola taká, že som nijako zvlášť nelinkovala svoju budúcnosť a brala som to tak, že ako potiahne Ten Hore za nitky, tak bude, pravdou však je, že teraz vnímam túto vec ako dosť vážnu a hodlám, alebo hodlala som sa k nej postaviť zodpovedne, lebo predsa len (i keď mi je ľúto, že priateľ má túto diagnózu) ide o mňa, moju budúcnosť. Ale na druhej strane si neviem vôbec predstaviť, že sa zbalím a odídem od neho. Ja sa k tomu sále staviam tak, že je to len nejakým spôsobom prechodné a nemám pocit, že by sa mu od základov zmenil charakter. Neviem či je to múdre, ale ja asi čakám čo bude, ako sa to vyvinie i keď si uvedomujem, že ak sa to vyvinie zlým smerom, tak po dlhšej dobe to bude pre mňa ešte ťažšie. Úfam, že hororové scenáre sa konať nebudú a môj Milý bude jedným z tých, u ktorých je priebeh choroby mierny.
Ešte raz ďakovačka za podporu + Bambulka, viem, že ma potrebuje a ja sa - myslím - dosť odovzdávam a robím všetko preto aby sa cítil komfortne. Nie, že by som nerada dávala, ale občas by som aj rada dostávala, tak úfam, že sa mi moja dobrota vráti vo forme nejakého citu. :) Btw, drž sa!

líštička

bambulka25: Je to super, že bojuješ, ale tvoja posledná veta mi pripadá dosť bezcitná. Takže Pum Pum si to má poriadne rozmyslieť, lebo jej partner ju potrebuje...a čo ak ONA potrebuje zdravého, spoľahlivého partnera, s ktorým si môže založiť rodinu, bez strachu, že psychicky zruinuje ju aj deti? To má naozaj brať ohľad len na neho a vykašľať sa na svoje duševné zdravie a na zdravie svojich detí? Prepáč, ale sformulovala si to naozaj sebecky. Myslím, že Pum Pum sa obetuje viac než dosť pre svojho partnera a ty to napíšeš takýmto tónom. Je mi ľúto, že máš bipolárnu poruchu, ale práve preto, čím si prešla si myslím, že by si mohla byť oveľa empatickejšia.

pqrw

Ruky prec od bipolarneho, ak sa nechce liecit, mania zruinuje kazdu rodinu okrem toho choreho, dlhy, vymahaci, pohlavne choroby, lebo pretiahne vsetko, co sa da aj neda, agresivita, porusovanie zakonov, nespolahlivost, vecne klamstva a namyslenost, drzost, ponizovanie, utekaj kade lahsie.

bambulka25

ahoj,ja zijem od marca s maniodepresiou,bola som uz dvakrat hospitalizovana nedobrovolne v ba ,ale pomohlo mi to,vazim si teraz vsetko to co je okolo mna,viem ze zivot v mojej blizkosti bol pre mojich najblizsich horor,ale boli pri mne a ja som to zvladla,po vsetkych tych mesiacoch driny sa citim skvele,mam lieky a naucila som sa zit sama so sebou a kazdy okolo mna mi drzal palce a to mi dodavalo odvahu.ak sa vztahu vzdas tak toho cloveka to polozi ale je to choroba ako kazda ina a jednoducho pomoct je tazke ,opustit lahke.ale je len na tebe ako ti na tom cloveku zalezi.po druhej hospitalizacii sa so mnou priatel rozisiel nezvladal to a ja som bola z toho uplne mimo,ale ked som sa konecne postavila na vlastne nohy tak sa opat vratil lebo videl na mne ze som clovek ktory bojuje a to je uspech.nie obratit sa chrbtom.to je moj nazor ale je to len na tebe.prajem Ti aby si si to poriadne rozmyslela,lebo ten clovek ta potrebuje.pekny den,pa.B

hana.k.

s maniodepresivnym muzom som zila 22 rokov, pred rokom zomrel na nador na mozgu. vydala som sa za neho, mala som ho rada. ked mozem teraz, ked je po vsetkom zhodnotit ake to bolo, musim povedat, ze strasne. keby som vtedy, ked som si ho brala bola tusila, co ma caka, nebola by som sa za neho nikdy vydala. je to mozno tvrde, ale uprimne. nikto si nevie predstavit zivot s clovekom, ktory ma takuto chorobu. ak sa chcete angazovat a pomahat, o nejaky cas ste sami na dne. je to ustavicny kolotoc - raz hore, raz dole. nic sa neda naplanovat, na nic sa spolahnut. neexistuje program, terminy, dohody. cely zivot jedna improvizacia, ale ustavicna. liecba nepomaha, alebo ak, tak len ciastocne. bez liecby je to uplna katastrofa. prepac, ze som uprimna, ale na tvojom mieste by som uvazovala, ci vo vztahu pokracovat. ja osobne by som to uz nechcela znova absolvovat. z toho, co som zazila sa mozno do smrti nespamatam. znicilo ma to psychicky aj telesne. kedysi som bola zdrava a silna, dnes mam rozpadnuty organizmus a len pomaly sa davam do poriadku. tak asi tolko od cloveka, ktory to zazil. nemusi byt kazdy pripad rovnaky, ale s tazkostami treba ratat.

Pum Pum

Ivka mám to, ď za tip. Inak, zvládam to v pohode (hm, momentálny pocit), základ je v mojom prípade udržať si taký akurátny odstup a čistú hlavu, potom som myslím i viac nápomocná. :)

ivana45

v Grade vysla monografia na tuto temu, este by sa dala zohnat. Partner depresivneho je zakomponovany v nazve.
Autorom by mohol byt Tomas Novak.

Pum Pum, mas to tazke.

Pum Pum

MuadDib pobavil si ma, indeed. :) Uhm, no aj tak si myslím, že je diametrálne odlišná ženská náladovosť podmienená menštruačným cyklom a diagnóza bipolárna afektívna porucha. Nie že by som Tebe alebo komukoľvek priala niečo obdobné, ale ak si taký silák a ne len internetový hrdina, kľudne ma príď na pár dní vystriedať, ja si oddýchnem a oddialim to, že zrejme čoskoro cvakne aj mne, Ty naberieš skúsenosti z druhého brehu a potom o tom môžeme pokecať. ;)