Po 30tke a nic

Príspevok v téme: Po 30tke a nic
Januliiik78

HM.. mam depku, mam skoro 33r. a nemam vztah, vraj je to divne a zeny uz v tomto veku maju aspon jedno dieta.. jasne ze niesom sama, ale nie je to bezne .. mam cakat teraz ze si najdem cudaka? lebo prichadzam do kontaktu s takymito ludmi, cez zoznamky .. normalne ani neviem co vlastne chcem a co som chcela napisat, ak ma nieco napadne dopisem ... lebo taka melancholia na mna prisla od rana .. pritom som v pohode ale vcerajsi rozhovor na nete s jednych chalanom ma dost rozladil

bertoliny

Januliiik78 tak ti budem drzat palce, aby ti rande dobre dopadlo a aby si nahodou nenatrafila na nejakeho nehorazneho cudaka, ktory bude tak nechutne cudny, ze bude mat jeden vlas nakrivo :-)

Januliiik78

ja uz ani neviem kde co pisat, je tu v tom chaos ozaj, take forum, ze lepsie uz ani nie je :)

ved to nema ziadne poradie, neviem kde a ako reagovat.

bertoliny

Este by ma velmi zaujimalo, co si tu dotycne damy predstavuju pod pojmom cudak? Lebo kazdy clovek je svojim sposobom cudak, ale rozdiel je v tom, ze vacsina ludi cez svoje pokrytectvo sa efektivne naucili skryvat svoje "cudactvo" a to, o com su presvedceni, ze v ich pripade nie je uplne OK a "normalne" sa naucili efektivne potlacat len aby si nahodou niekto nieco zle o nich nepomyslel. To su podla mna ozajstni cudaci. Samozrejme chapem, ked oznacia za cudaka cloveka, ktory je uplne mimo, nejakeho extremistu...ale teraz je v mode nazyvat cudakom uplne kazdeho, kto co i len o jeden milimeter vybocuje svojim spravanim alebo jednanim zo zauzivaneho a akceptovatelneho spolocenskeho metra. Pritom sa zabuda na to, ze tym "normalnym" ludom (oveckam) vzdy v historii priniesli najvacsi pokrok prave ti najvacsi "cudaci". Ti prave posuvaju veci dalej (prave koli tomu svojmu nekonvencnemu mysleniu) a nie nejake konzumne ovce, ktore iba jedia, spia, seru a mnozia sa, ako nejake chovne zvieratka. Tak a teraz som podla mnohych velky cudak :-)

Januliiik78

Bertoliny :) dovol aby som sa zasmiala, bolo to vtipne, ze prichadzajucim Valentinom. Mna Valentin nezaujima. Je to vekom, nie Valentinom :))

Ale fajn, blba nalada ma presla, uz sa inac citim, idem dnes von s jednym chalanom.

Prisal proste na mna depka, aj z toho ze nemam pracu, som doma, a clovek ked sa uzatvara, tazko bude budovat nejaky vztah a hladat niekoho, klesa proste sebavedomie a vela rozmyslam mozno.

M74

bertoliny: No vidíš, každý máme iný vkus. Možno keby si mal nos kúsok krivý, tak si pre ňu veľký sympaťák :-)

bertoliny

Som si vedomy, ze to na vas dolahlo najma koli tomu, ze ide Valentin. To je vsak tiez smutne, ze sa na nas z kazdej strany vali nasilie v podobe vymyslenych sviatkov, ktore sa snazia prinutit ludi k tomu, aby minuli svoje peniaze a aby sa mali akoze radi, aj ked po cely rok po sebe stekaju. To je hnusne pokrytectvo, ktore navyse ludi, ktori su prave sami casto privadza do depresii, lebo im vnucuje nazor, ue su menej cenni a ze ich zivot stoji za hovno.

bertoliny

Nebudte prfehnane zufali. Uz tu bolo viac-krat napisane, ze vztahy su znacne komplikovane a podla mna nie je ziadana tragedia, ked je clovek sam. Radsej sam ako denno denne hadky a to tolerovat iba preto, aby clovek vypadal, ze je naoko normalny. Lebo kto nema vztah je vraj nenormalny. Mnoho ludi zotrvava vo vztahoch iba zo strachu z toho, ze ich budu ostatni pokladat za nenormalnych. Kto sa necha takymto sposobom ovplyvnovat tak sam potom nie je podla mna normalny. Tiez som sam a pokym nenatrafim na nejaku normalnu zenu, ktora by za to stala tak absolutne nemienim mrhat svojou energiou. Raz som bol velmi prekvapeny, ked som bol na jednom stretnuti, dohodnutom cez internet s dievcinou, ktora absolutne fyzicky nevypadala dobre (povedal by som, ze bola skareda). Pritom ja som vraj velky sympatak podla mnohych a preto moja latka je nastavena o dost vyssie. Ja som na to stretnutie isiel preto, lebo som tomu chcel dat aspon sancu. A viete ako to nakoniec dopadlo? Niekolko dni po stretnuti mi prisla sms sprava v ktorej dotycna napisala, ze som jej vraj fyzicky nesympaticky. Co na to povedat? Niektori ludia ziju vo vlastnom svete kde si hlupane hladaju geniov a skraty tuzia po super modeloch a este su presvedcene, ze si ich aj zasluzia. Neponukaju nic, ale cakaju, ze dostanu vsetko.

sabynka

JJ78
Výber partenrov vo "vyššom" veku je značne zúžený - to je fakt, máš pravdu.
Robiť kompromisy - určite áno, ale nie natoľko, aby človek išiel "pod cenu" - môj názor. Ak som to teda správne pochopila, že kompromismi myslíš isté nároky na to, aký ma byť budúci partner. (?)
Vysvetlím: stretla som sa s názorom, kde dotyčný mal presnú predstavu o svojej budúcej partnerke - štíhla blondína s modrými očami, s VŠ vzdelaním, znalosťou cudzieho jazyka, záľubou v takom a takom športe a schopnosťami hrať na minimálne 2 hudobné nástroje :-). To je pekné, ale chlapec sa asi zapotí, kým takú osôbku nájde :-).
Neviem...ja som nikdy nemala a ani nemám až takú konkrétnu predstavu...zakladala som si a zakladám skôr na určitých charakterových vlastnostiach, vzájomnom porozumení...konkrétne požiadavky na výzor tiež nie, ale je jasné, že vzájomná príťažlivosť tam byť musí. Nemyslím, že treba striktne nástojiť na "banalitách" - určitý základ treba mať, ale vtesnať niekoho do nejakého svojho obrazu dokonalosti, s tým sa nestotožňujem.
Povedala by som, že treba byť otvorený zmenám a kompromisom, ale zase nie až na úkor svojho "ja". Je dosť možné, že neexistuje "kompatibilná polovička" k môjmu "ja", ale ani si nemyslím, že by som sa dostala do takého stavu "zúfalstva", že by som sa uspokojila s "hocičím".
Iste, že život single osoby je niekedy smutný a ťažký, ale keď sa pozerám na niektoré nešťastnné páry okolo seba, tak si poviem, že radšej sama, ako žiť takto. Ale aj tak je to ťažké :-(.

JJ78

Ahojte,

bolo tu napísané, že ak si človek nenájde budúceho partnera/partnerku ešte v mladšom veku okolo 20-25 rokov, kedy má možnosť spoznať viac nezadaných ľudí, tak sa mu potom v neskoršom veku ťažko hľadá, lebo výber sa potom veľmi zúži. S tým súhlasím, aj ja mám túto skúsenosť. Pravdepodobne, keď človek hľadá v neskoršom veku, je nútený robiť kompromisy, ktoré sú asi dosť v rozpore s tým, ako si vzťah predstavoval, keď na tento vzťah dlhý čas čakal, keď bol sám.

Ale kompromisy patria k životu vo dvojici. A aj pri hľadaní partnera/partnerky ich treba prijať a sústrediť sa na pozitíva človeka, s ktorým sa zoznamujem.

Som tu nový na tomto diskusnom fóre, ale zaujímalo by ma, aké kompromisy by ste vedeli prijať, aké nie? Čo vás zaujalo na človeku, s ktorým ste sa zoznamovali a čo vás naopak odrádzalo? Zaujímal by ma názor tých, čo už žijú vo vzťahu, ale aj tých, čo ešte hľadajú.

soffa

baby hlavu hore,ja mam tiez kolegyne jedna ma 29 druha 28 a nemaju vztahy,comu ani dost nerozumiem,lebo su pekne sikovne mile,a mozno aj prilis narocne v dnesnej dobe.fakt neviem...myslim tym ze chcu obycajneho chlapa ktory nepije nefajci,a ktory by chodil do kostola..ja im dost v tychto veciach nerozumiem,lebo clovek nikdy ani pri takych typoch nema istotu,ci sa nezmeni...(ak strati pracu,alebo sa mu prestane darit).v okoli co tak pozorujem su moje rocniky(30) dost dlho zadane,vratane mna(7rocny vztah).takze vam neporadim,ja by som snad hladala niekde pri niejakych akciach(ist si zacvicit do posilovne,ist si zabehat),ale urcite nie v baroch..asi tak