Dobrý deň,
Neviem, či vlastne potrebujem naozaj poradiť, asi sa skôr iba vyrozprávať... Mám 22 rokov a za sebou "skúsenosť", ktorá mi zmenila život a kvôli ktorej mám problém začať si vzťah. Možno si iba nahováram, že je to kvôli tomu, vždy som bol introvert.
Keď som mal 14 pomerne vážne som ochorel. Keď som sa z toho dostal, musel som ísť do kúpeľov. Vôbec sa mi nechcelo, ale nakoniec to bola jedno z najlepších období v mojom živote. Spoznal som tam Sašu, bola o pol roka mladšia a bola úžasná. Bola to moja prvá ozajstná láska. Boli sme spolu aj po odchode z kúpeľov, aj keď nás delilo vyše 100km. Stále sme si písali (listy, ja som vtedy ešte nemal PC :)) a telefonovali. Pravidelne sme sa stretávali. Boli sme spolu 3 roky. Jej rodičia z toho najskôr neboli nadšený, neskôr presne naopak. Každé prázdniny sme trávili spolu. Zabudol som napísať, že bola vážne chorá. Asi po pol roku sa z toho dostala, nanešťastie po čase opäť ochorela a nakoniec odišla 9 dní po 17 narodeninách...
Hmm, nejako som sa rozpísal, späť k tomu problému. Na jednej strane mi táto "skúsenosť" veľa dala. Len tak ma niečo nerozhádže, na druhej strane s tým prišiel aj ten môj problém. Jednoducho mi problémy veľa ľudí okolo mňa prídu primitívne, až smiešne. Má to vplyv na môj, ako to nazvať, spoločenský život. Mám kamarátov, kamarátky, ale takmer vôbec s nimi nechodím na diskotéky, do barov a podobne. No a keď ste na VŠ a nechodíte na párty a do barov, je to pre okolie "divné". Už na strednej ma takto vnímali. Lenže ja sa v takomto prostredí necítim dobre, pokúsim sa to vysvetliť. Neznášam alkohol, so Sašou sme nikdy nepili, nechápali sme prečo to ľudia vlastne robia. A nechodili sme ani na diskotéky, radšej sme sa len tak prechádzali, najlepšie niekde mimo mesto.
Pár krát som so spolubývajúcimi išiel na párty, akože zbaliť nejaké baby. Lenže vždy po necelej pol hodine odídem. Aj keď sa objaví nejaké dievča, čo má o mňa záujem (heh alebo sa aspoň tak tvári), nič z toho nie je. Nič proti nim nemám, ale nedokážem sa pozerať ako do seba lejú pohárik za pohárikom a riešia "veľké problémy" týkajúce sa topánok a kabeliek...
Zabudol som napísať, že som o Saške nikomu nepovedal. Na strednej síce vedeli, že niekoho mám a potom, že už s ňou nechodím, ale čo sa naozaj stalo som im nepovedal.Vie to iba jedna kamarátka. Teraz na VŠ o tom nevie vôbec nikto, vlastne som bol rád, že idem do nového prostredia, dúfajúc že sa niečo zmení. Lenže sa nezmenilo. Takže si všetci myslia, že som jednoducho taký, uzavretý, trochu "čudný". Bolo tu jedno dievča, s ktorým nás to k sebe ťahalo. Lenže keď sme sa lepšie spoznali, a ona zistila, že ja veľmi nechcem chodiť von (rozumej bary, párty atď)skončilo to. Takže to už ani neskúšam.
Pozerám, že som tu napísal hotovú slohovú prácu. Snáď sa to niekomu bude chcieť prečítať. Aj keď, ako som spomenul, neviem čo vlastne čakám od toho, že som o tom sem napísal.
