Ahojte. Neviem,či mi niekto uverí, ale prežívam momentálne obdobie ako zo zlého filmu. S priateľom sme spolu od septembra, po nejakých dvoch mesiacoch sme začali spolu bývať v jeho prenajatom byte, kde nemal nič okrem postele, komody a zariadenej kuchyne. Takže zvyšok sme dokúpili spolu, teraz je byt kompletne zariadený. Takého skvelého človeka ako on, som v živote nestretla a už asi ani nestretnem. Milý, láskavý, úctivý, obetavý...Ako partner, syn, brat, kolega a ako človek nemal hádam jedinú chybu, ktorú by som na ňom videla. Až na jednu vec, a tou bola pôžička, ktorú si zobral pred pár rokmi a ešte pár rokov ju musí splácať. A tu sa začali naše problémy. Zarába dosť peňazí na to, aby zaplatil pôžičku, nájom a ešte mu aj čosi ostalo. Plus moje zarobené peniaze, z toho sa dá celkom dobre vyžiť. V práci má toho strašne veľa a tá pôžička ho tiež natoľko zožierala, že z toho začal byť úplne bez nálady. Trvalo to asi mesiac a pol. Prišiel z práce a len nemo pozeral pred seba, o nič nemal záujem. Dokonca so mnou začal odmietať spávať, lebo uňho to ide ruka v ruke s citmi a celkovým pocitom pohody, nielen si užiť a hotovo. Tak mi to vysvetlil. Samozrejme, že som sa snažila ho rozveseliť, aby prišiel na iné myšlienky, zviesť a pod. Občas sa mi to podarilo a zas to isté. Ale jasné, že aj mne občas praskli nervy... Nakoniec to vyústilo do rozchodu, zbalila som sa a on ma nezastavil, vysvetlil mi to tak, že sa nenávidí a neváži si sám seba a tak si nemôže vážiť ani ostatných a takého dobrého človeka ako som ja, si nezaslúži. Tak som sa kopmlet odsťahovala k našim. Potom som si uvedomila, že oňho sa mi oplatí bojovať a asi dva dni po rozchode sme začali byť v kontakte. Povedala som mu, že ja ho presvedčím o tom, že sa mýli a že môže byť šťastný... Tak sme sa začali stretávať. No čo sa asi nemalo stať, tak dva týždne po rozchode som zistila, že som tehotná... Ak som chcela mať niekedy deti, tak len s ním, no teraz som nevedela, či sa mám tešiť alebo plakať. Jeho prvá reakcia bola zlá, nakoľko on po deťoch netúžil z toho dôvodu, že si myslí, že im nebude môcť dať do života to, čo by chcel. Čo samozrejme nie je pravda, možno po finančnej stránke nie, ale ako človek im môže odovzdať strašne veľa. Našim som povedala, že som tehotná, tak to bolo doma peklo. Že ako sa to mohlo stať, keď sme rozídení, že som dopadla ako nik a urobila im takú hanbu. Na druhej strane, že čo sme si navarili, to si musíme aj zjesť, ale keby som s dieťaťom ostala sama, oni mi pomôžu. Potom zas oco, že kde sa budeme doma toľkí tlačiť, že mám ísť bývať ku starkej a pod. No medzitým sme sa s priateľom dali dokopy, ja ho mám stále rada, myslím, že aj on mňa a nakoniec sa podľa mňa na bábo bude aj tešiť... Zdalo by sa, že nakoniec všetko dobre dopadlo, ale keď som to našim povedala, tak zas mali neprimeranú reakciu (a to sa im môj priateľ predtým veľmi páčil). S prieteľom sme sa rozhodli, že sa buď vezmeme alebo budeme spolu žiť, a že zatiaľ tak každý druhý deň budeme na byte a každý druhý deň pôjdeme k rodičom. Jeho matka je sama a vidím na ňom, že jej chce pomôcť, že mu nedá byť stále na byte a ona nech robí čo chce. Ja som tiež chcela byť aj s našimi. No ale toto je vraj podľa nich postavené na hlavu, že keď sme sa už konečne rozhodli, tak nech spolu žijeme a im nech dáme pokoj, že tu nemám chodiť hore dole ako krava, že ja ešte padnem na hubu a že teraz budem len kývať hlavou, nech im dám pokoj, že oni nechcú nič vedieť, nič riešiť, nech som s ním, venujem sa jemu a jeho matke a im nech dám pokoj. Mama mi povedala, že ak sa k nemu nasťahujem, už sa nemám opovážiť ísť domov. Že aj tak ten vzťah nemá budúcnosť, že aj tak spolu nebudeme a že mi život ešte ukáže. Jeho matka vie tiež o rozchode a o všetkom a vôbec to nerieši a naši majú takýto postoj. Čo nemám môjmu dieťaťu dopriať rodinu? Teraz by som mala mať pokoj a namiesto toho každý deň plačem. Mám rada svojich rodičov a chcem mať s nimi dobrý vzťah, ale je to hrozná situácia. Takže mám byť s ním a nemám domov chodiť. Priateľ tiež nechápe ich postoj, dokonca som rozmýšľala už aj nad interupciou, aj keď takéto ženy som vždy odcudzovala. Poraďte mi, čo mám robiť? Ja už fakt neviem. Je to naozaj ako zo zlého filmu...
Láska,dieťa,rodina-podarí sa mi to?
Ja som v 21tt a uprimne - vobec nepochybuj, je to ovela lepsie ako som si na zaciatku tej temy myslela... ved dokopy sa nic zle nedeje, len su vasi vykolajeni ale to je ich problem. Mate kde byvat, Tvoj priatel ma robotu, ste zdravi. To babatko zvladnete, ci uz spolu alebo od seba - drzim palce nech spolu.
Weva a uz vies, co cakate? My sme sa este len zacali snazit a neviem sa uz dockat, az budem tehotna, dufam, ze sa nam to skoro podari. Mozno to znie sialene, ale ja to dietat uz teraz milujem:)
Weva, presne tak:) Ty mas 25 rokov, vsak? Si na svoj vek velmi vyspela, v tvojom veku som este nebola taka chytra, trvalo mi to dlhsie:)
smutnysmejko, zivot nie je komplikovany, to sami si ho komplikujeme:) ja to vidim tak, ze jediny vas problem je vasa rodina - tvoja matka, jeho brat, jeho matka... Bozinku, aka som ja vdacna, ze toto riesit nemusim. Viem, ze clovek musi zit tam, kde ma pracu, odstahovat sa asi momentalne nemozete, ale mozete si zacat zachovavat odstup a zaujimat sa len o seba. Pozri, cakas babatko, co je pre zenu nesmierne radostna udalost, mas partnera, mate kde byvat... Drzte spolu a bude vam dobre! Od partnera neodchadzaj, snazte sa spolu vychadzat dobre. Vies, takymito problemami prechadza kazdy vztah na zaciatku, musis to ustat, hlavne, ked si tehotna. Preto je lepsie, ked sa to utrasie, kym su ludia dvaja, ale to zase moralizujem, prepac:)
A ty si v ktorom tt Wave?
No dúfam, že to nakoniec dobre dopadne, že budeme samostatní a budeme vychádzať so všetkými...
ono sa to rata prave od poslednej menstruacie, takze 7tt :) a to pichanie je normalne - to sa roztahuje maternica. A ja som do 4 mesiaca vobec nepribrala, az teraz zacinam... a ani zle mi nebolo..
Ako pise mimisek - myslela som ze mas menej rokov, ci priatel. V 27 a 33 ste obaja uz davno samostatni - skus vasich nezatazovat ale napriek tomu byt k mamine otvorena, pripadne jej i na rovinu povedat, ze prave preto prides na navstevu, lebo chces vedeit ako sa jej dari. Ale ostatne si zariadte sami - myslim si ze to zvladnete, len sa spravne zorganizovat :)
No som 7 týždňov po poslednej menštruácii, čiže asi v 5tt. No býva mi ťažko od žalúdka, ale nevraciam. A občas ma pichá brucho, teraz je to už lepšie, ale minulý týždeň to bolo hrozné... A som akoby stále nafúknutá, váha neukázala nič navyše, ale cítim sa nejaká väčšia :-)
No a ešte s jeho matkou býva aj priateľov slobodný brat, takže on môže matke tiež prispievať. Teda neviem, možno aj prispieva, si myslím, ale zas on si žije len pre seba, dá jej peniaze a tým to hasne. Aby jej pomohol v kuchyni, záhrade, okolo domu, poupratoval, opravil niečo, to sa jeho netýka. Nato tam vždy bol priateľ práveže. Možno aj finančne to bude zvládať, ale psychicky nie. Bude jej chýbať, to som pochopila hneď na začiatku a aj som mu povedala, že bez neho sa bude cítiť stratená...
No ja by som tiež bola najradšej preč od našich aj od jeho matky. A presne preto, aby bol pokoj. Aby sme si žili, rozhodovali, financovali, proste všetko robili tak, ako chceme my a nie tak, ako to očakávajú ostatní...
No v práci nevedia, že som tehotná. Keby som o tom vedela vtedy, keď som dávala výpoveď, tak to určite neurobím.
Ja mám 27 rokov, priateľ 33. No naši mi práveže povedali, že či oni musia stále kývať hlavou, keď chcem bývať s ním, ok, keď sme sa rozišli a prišla som domov, ok, keď sme sa dali dokopy, ok, keď čakám dieťa, ok, atď. Akoby ja som chcela mať taký komplikovaný ten život.
No ja by som nebola proti tomu, aby prispieval na domácnosť, keby sme si to v budúcnosti mohli fakt dovoliť, ale min. o 200 eur budeme mať nižší príjem a výdavky vyššie. A zase, keď mu to takto poviem, alebo aj bez toho, aby som to vôbec povedala, tak priateľ sa cíti zle preto, že už mohol byť dávno v práci vyššie a zarábať viac, aby to všetko zvládal. Takže to by zas viedlo len k jeho zlým a podceňovacím myšlienkam.
Zo strany mojej mamy ide akoby o žiarlivosť, sama sa odo mňa chce dištancovať a potom mi hovorí, že oni sú na poslednom mieste a aj vždy budú, že teraz mi je prednejšia jeho matka ako moja a pritom to tak vôbec nie je. Ale napr. boli sme u jeho mamy a hneď sa ma spýtala, ako sa cítim a moja sa ma to za tie tri týždne ešte neopýtala, dokonca so mnou teraz vôbec nekomunikuje, keď som bola doma, ani sa mi ráno nepozdravila, ani mi nič za celý deň nepovedala, ani sa na mňa nepozrela. Nechápem, hlavne že o vnúčatku hovoria už hádam aj osem rokov, že by nejaké privítali. A keď je na ceste, tak nás odmietajú?
Jeho mama pracuje, príjem má asi 500 eur. Podľa mňa to nie je najmenej, aj keď ja neviem, aké všelijaké výdavky má za mesiac, či by to fakt neutiahla, ale podľa mňa sú oni dvaja zvyknutí na to, že je pri nej. Aj keď nikdy mi to nedala najavo, aspoň zatiaľ nie, ale ja to tak cítim.
No zatiaľ neviem, v ktorom som týždni, zajtra idem na usg, tak lekár určí. Minule keď som bola, ešte nebolo nič vidieť, ale tak asi nejaký 5tt, neviem, ako sa to presne ráta.
:) mne tiez niekedy rodina chyba ale ked vidim tie zabo-mysie vojny a prekaracky doma tak som obcas rada, ze sme prec :)
Kto koho nenavstivil a preco, a preco to kupujete, a ako to chcete riesit, preco ste neinvestovali radsej do toho, ako to varis, ako chces to dieta vychovavat, to ja som robila takto a takto haha :) :) :) Mas uplnu pravdu mimisek!
