Zdravim.
Pred rokom aj nieco som sa spoznala s jednym mladim muzom. Zacali sme sa stretavat, chodit na prechadzky,kupaliska, travili sme spolu nas volny cas a zazili spolu pekne chvile. No vsetko sa zmenilo , ked mi oznamil, ze po lete odchadza za rodinou byvat do zahranicia. Mala som pocit, ze sa mi zrutil cely svet. Vtedy som pochopila, ze ho naozaj lubim. Ale nevzdavala som to. Bojovala som do posledneho dna, i ked som vedela ze aj tak odide. Predsa som vsak v sebe nosila aj nosim tu nasu "zensku intuiciu" ze raz bude aj tak moj. Sice zapieral svoje pociti, vravel, ze ku mne neciti nic viac. Citila som vsak, ze to nie je pravda. Myslim si, ze sa aj bal, pretoze predtym mal 2 rocny vztah, ktory skoncil velmi nepekne. Akokeby prestal verit, ze to moze skoncit aj inak, nie len rozchodom. On odisiel a ja som sa velmi trapila,prezivala som preplakane noci dni,nic ma nebavilo. Cela bez chuti do zivota. POstupom casu to bolo lepsie, za ten rok som si nasla aj priatela. A vak rozisla som sa snim, pretoze som ho nedokazala lubit. Myslela som si, ze to hrozne obdobie je za mnou, bohuzial nebolo. Ten cit k nemu som len potlacila niekde vo svojom vnutri. Obcas som si s nim aj co to popisala cez facebook ale musela som mu prestat odpisovat, lebo tie spomienky, zazitky s nim sa znovu a znovu vraciali a zacalo to boliet. Teraz je to take iste. Ked vidim, ako sa pary prechadzaju po parku, spomeniem si v momente na nas, ako sme aj my raz tak isli, rozpravali sme sa, smiali a ja som mala pocit, ze mi nic nechyba. No napriek tomu vsetkemu, vsetkej bolesti, placu, ja stale v sebe citim, ze cez to vsetko on bude moj. Neviem, ci som len taka naivna a verim svojim snom, ale zatial vzdy ked som mala takyto isty pocit, skvor ci neskvor to tak aj bolo. Co si o tom vsetkom myslite vy?
PS: nie som ziadna 14rocna pubertiacka! Mam 22 a on tiez.
Intuicia alebo len beznadej?
To je prirodzene. Je to istym sposobom porozchodove stadium v podobe nepripustenia si reality, zapierania.
Ja som takto zila dost dlho, az kym som sa neutrapila... potom som sa vzchopila. Po par mesiacoch som ho stretla. Nikdy predtym som mu neodpustila to vsetko, co mi urobil. Ked sme sedeli oproti sebe, mala som pocit, ze je to cudzi clovek, boli tam emocie, ale emocie z minulosti, nic viac. Vtedy som pochopila hmatatelne, ze zo vsetkeho zleho sa da vyrast.
som natom nejak podobne, ani neviem co ti mam nato napisat. mozno netreba hned byt tuhy realista ze ziadna sanca nieje. Ak velmi chces mozno sa to fakt stane skutocnostou :) Neverim na zazraky ... spolieham na ne :)
kpl: mas pravdu, mozno by som mala zavriet za vsetkym dvere. Mozno si najdem svojho manzela, zalozim rodinu..Lenze nik mi nenahradi jeho.. a to viem uz teraz .. aj tak dakujem za odpoved :)
Maros75: aj to je pravda :) obydvaja mate pravdu.. sklamanie bolo aj je .. ale nikdy v zivote nanho neviem zabudnut a ani nechcem.. i ked mozno to neskonci podla mojich predstav.. vzdy to bude moj jediny milovany chlapec(i ked nikdy nebude pravdepodobne moj) .. tie casy to cele leto bolo krasne.. to si ani neviete predstavit.. boli sme spolu kazdy den, kazdu sekundu :) .. cele dni len s nim.. naozaj.. pri nom som mala pocit ze lietam .. pretoze sme o sebe vedeli vsetko.. uplne vsetko.. a sklamanie mozem nazvat len cas "po tom vsetkom" ..
kpl.....ake sklamanie?:)
Ved zazila nieco krasne tak nechapem preco sklamanie. Ved ak si uzijem prekrasnu cestu okolo sveta......tiez tomu nehovorim sklamanie ;)
No a v 40tke sa zobudis zo svojho sna a zistis, ze nemas nic. Odisiel, je prec. Uchovaj si to pekne z vasho vztahu ako spomienku na krasne obdobie. Zivot je aj o sklamaniach. Snivanim len samu seba trapis. Zavri dvere za svojou minulostou. Vykroc do novej etapy, laska ako odisla, tak aj pride. Pride niekto iny, lepsi.
