Bolo mi viac než ktorýkolvek clovek. Keby ju prejde auto, alebo umrie niak inak...bola otravena. do smrti budem mat vycitky, nepomohla som jej.stale som to odkladala. cele dva dni lezala, nevladala poriadne ani pit. prvy den som to nechala tak ze asi nieco spatne zjedla, obcas ju to tak chytilo ze proste chcela vycistit zaludok.vecer sa mi to uz nezdalo a dnes cez den to uz bolo strasne. len lezala, trocha sa posuvala, otazievali jej koncatiny a az poobede som sa rozhodla konat!!obvolala som vsetkych veterinarov v meste, vsetci dovolenky, vypate telefony. akurat jeden na pol osmu, druhy az rano alebo za priplatok 4OEur o osmej. tak som cakala a trpla cele tie hodiny vlieklo sa to. este sa islo o polhodinu skor co som to nemohla vydrzat...zomrela presne na schodoch pred ambulanciou. a vsetko je to moja vina.lebo som cakala.kvoli mne trpela.neprezijem to. uz ju neuvidim. nevladzem.
Ako sa vyrovnat so smrtou zvierata
Pred dvoma dňami mi navždy odišiel môj nádherný britský kocúrik. Krvná zrazenina mu upchala cievy a ochrnul od pol tela. Hrozný pohľad na to trápenie. Nebolo jasné čo sa deje, lebo už párkrát sa niečo podobné stalo, ale hneď sa utiahol pod radiátor a po chvíli to prešlo a zasa bol čulý. Ale teraz to neprechádzalo a stále nariekal a keď sa snažil postaviť len ťahal zadné labky za sebou a hlasno nariekal. Nikdy sa toho zvuku nezbavím a stále plačem.Zverolekár vyhodnotil jeho stav ako veľmi zlý a ja som nemala silu ho nechať ďalej trápiť. Odvtedy sa s tým neviem vyrovnať, stále ho vidím, jeho lásku, ako sa ku mne vedel túliť, ako so mnou spával, rozumeli sme si až tak, že začal mňaukať "mama". Nikto mi to neverí, ale bolo to tak, ale len keď sme boli sami. Láska zvieraťa je niečo úžasné. Tých 10 rokov čo bol so mnou mi dal toľko lásky a prítuľnosti, a to sa nedá zabudnúť.Veľmi si to cením. Žiadne rozumné argumenty nepomáhajú,viem, že sa mám venovať živým, mojej rodine,(mimochodom dcéra a vnúčatá sú navždy v zahraničí-veľmi veľmi ďaleko a to mi pridáva ešte žiaľ, som sama so synom a s priateľom, inú rodinu nemám) stále plačem, neskutočne mi chýba, nahrádzal mi všetko to, čo som v živote stratila. Asi nie je dobré sa tak upnúť na zvieratko, lebo po jeho strate človek veľmi preveľmi trpí.
Pred dvoma dňami mi navždy odišiel môj nádherný britský kocúrik. Krvná zrazenina mu upchala cievy a ochrnul od pol tela. Hrozný pohľad na to trápenie. Nebolo jasné čo sa deje, lebo už párkrát sa niečo podobné stalo, ale hneď sa utiahol pod radiátor a po chvíli to prešlo a zasa bol čulý. Ale teraz to neprechádzalo a stále nariekal a keď sa snažil postaviť len ťahal zadné labky za sebou a hlasno nariekal. Nikdy sa toho zvuku nezbavím a stále plačem.Zverolekár vyhodnotil jeho stav ako veľmi zlý a ja som nemala silu ho nechať ďalej trápiť. Odvtedy sa s tým neviem vyrovnať, stále ho vidím, jeho lásku, ako sa ku mne vedel túliť, ako so mnou spával, rozumeli sme si až tak, že začal mňaukať "mama". Nikto mi to neverí, ale bolo to tak, ale len keď sme boli sami. Láska zvieraťa je niečo úžasné. Tých 10 rokov čo bol so mnou mi dal toľko lásky a prítuľnosti, a to sa nedá zabudnúť.Veľmi si to cením. Žiadne rozumné argumenty nepomáhajú,viem, že sa mám venovať živým, mojej rodine,(mimochodom dcéra a vnúčatá sú navždy v zahraničí-veľmi veľmi ďaleko a to mi pridáva ešte žiaľ, som sama so synom a s priateľom, inú rodinu nemám) stále plačem, neskutočne mi chýba, nahrádzal mi všetko to, čo som v živote stratila. Asi nie je dobré sa tak upnúť na zvieratko, lebo po jeho strate človek veľmi preveľmi trpí.
Raz som mala kocúra Miša odišiel a už sa nikdy nevrátil viete prečo niekto ho otravil!!!
Dnes mi zomre la moja najdrahšia korytnačka kata nikdy na ňu nezabudnem zomrela preto ze bola chorá ale ja a mama sme ju len tak nenechali chodili sme po veterinaroch pichali inekcie všetko co sa dalo ale bohužiaľ medzi dnami 18.4.-19.4.2016 zomrela milovala som ju a asi sa s tým nikdy nezmierim a dúfam ze sa v nebicku budes mat perfektne:)nikdy na teba nezabudnem si navždy v mojom srdci❤️ďakujem za tých krásnych desať rokov a este raz dúfam ze tam kde si sa ti paci
pesonator mal si dať psa na pitvu, tam by to zistili. Je to krute, ze niektori ludia maju potrebu travit nevinne zvierata. Ja sama psa nemam, ale nevadia mi. Vacsina psickarov si hovienka po psoch odpratava.
zdravim...vie mi niekto povedat cim sa da otrovit pes macka ?....mal som raz psa ktoreho som mal dlhe roky a niekto mi ho otrovil a doteraz neviem cim a rad by som to vedel aspon priblizne
Nie neutracajte ju. vy si ani neuvedomujete , ze ake je to krasne a vzacne , ze je s Vami. neviem ci strata priatela a spolocnika prestane boliet. Mna nie . Moj Tomik umrel pred 4 mesiacmi , 9 dnami a placem dodnes. naucila ma jeho srmt (zabil mi ho nechcitac autom otec) m, ze pritulte si ich ked moezete, pobozkajte prejavzte lasku. Mezdi nami je jediny rozdiel mi hovorime a niekedy az prilis a same hluposti... Oni hovoria gestami, pohladom a tym ze su! Nie je pravda , zvieratka maju dusu ako my a krasnu a cistu .... citia a boja sa , boli ich to rovnak ako nas... len clovek je sebec tak, jeho bolest je jedinecna a iba ona stoji za zmienku vsak vy pokrytci niektory.
ja hovorim s nim , kazdy den hladkam jeho fotku, mam 4 svoje macicky, ktore mi dali cele svoje srdiecko ako Tomik (kazda je ina a unikatna nebyt nich asi by som to neprekonala a nevedela zit) 16 dni po Tomikovej smrti som nestastna nasla kocurika maleho na dedine, vzala som ho domou ( neviem ci mi ho posla Tomik, ci to je tomik hoci spravaju sa obaja inak a maju inu farbu Tomik bol tigrovany svetlunko sivy a tento je svetle llate tigrovano- mramorovany) verim ze je to Tomik, lebo pocula som jeho mravcanie v 4 den po jeho pochovani v prazdnej verande ( nemohla som zit a bud mi poslal ineho aby som zila alebo je to on). Nie nie som pomatena... mam este tulavu - diveho kocurika , ktoreho som skrotila a naucila ho na ruka rukach Tulacika , je zasopleny ale krasny a uzasny ) ...
Macicky su selmy a su s Vamy lebo chcu. Budte pri nej, aby ste nelutovali, lebo ani jedna chvila sa nebude opakovat a je vinimocna, budte s nou aby ste nelutovali ako ja. Ja kricim do neba odpust mi Tomi a odpoved v podstate vzdy pride ( jeho sestricka sa mi vystvera na ruky , alebo jeho mama ci otec...) ja som si to teraz neuvedomovala, preco chodia vsetky za mnou na jeho hrocek, preco su stale okolo mna. Su to krasne vynimocne tvory. nestavaju domy, nezarabaju ale maju viac ako my.
nehrajte sa na bohov neprinalezi nam to! Kazda sekunda je dar a vyuzite ju. Aj budem a nech sa nasi hnvaju koljko chcu budem s nimi a budem ich rmit... ucia nas byt lepsimi a ony... ony su to co nm chyba. SU to nasi sprievodcovia svetom a zivotom , aj ked ich zivot je kratky . Moj Tomik bol uzasny , vynimocny a mal iba 6 mesiacov .. ale nikdy ma neopustil a ani teraz. On naozaj je somnou uz to viem . Iba ho uz nevidim. Plakat budem a nehambim sa zato. verim ze znova budeme spolu a verim ze mi odpustil, ze som ho nezachranila a verim ze sa vrati resp vratil... to len mmy hlupy ludia mame zavrete oci . Nic nezabijajte . Budte pri nej hladkajte ju a hovorte jej ako ju milujete. Oni nam rozumenuju kazde slovo naozaj . neublizujme im oni nam nikdy neublizia
Mám doma mačičku, ktorá už žije z posledného, veterinár usúdil že pravdepodobne je to rakovinu žalúdka, dnes sa musím rozhodnúť či ju zajtra dáme utratiť. Žila s nami 10 rôčkov, bola najjasnejším svetielkom v mojom živote, bolo medzi nami neskutočné puto, ale to každý pozná z vlastnej skúsenosti. Bola pre mňa naozaj veľmi výnimočná, síce v sebe nosila stále akýsi tichý smútok, rozumeli sme si, mala som pocit že je ako človek, boli sme na jednej vlne...stále keď som niekde sedela alebo ležala, prišla za mnou, ľahla si ku mne a pritúlila sa ako málo bábo...cítila som z nej toľko lásky, strašne veľmi som ju ľúbila aj ľúbim, je to zatiaľ asi najväčšia bolesť akú som zažila a ešte len zažijem keď sa úplne pominie, keď uvidím ako v jej očkách vyhasne život...už ani nevládzem plakať...svet akoby pre mňa prestal existovať, akoby nebolo nič čo prinesie radosť a úľavu...ja viem že život musí ísť ďalej, ale mám pocit že tá bolesť ma už úplne rozložila...verím že sa ku mne niekedy vráti v inej podobe, ako iná mačička...niekedy ma fakt fascinuje koľko utrpenia dokážu zvieratá a ľudia zniesť, a vždy sa musia pozviechať a žiť ďalej...uvidíme sa v nebi moja najmilovanejšia Cinuška ♥...si anjelik ktorý mi daroval 10 najkrásnejších rokov, nikdy na teba nezabudnem!
Mne moja Larinočka odišla do nebíčka pred tromi týždňami. Neviem sa s tým nijako vyrovnať, všade ju vidím, cítim jej voňu najkrajšiu na svete, stále len plačem. Neviem si predstaviť ďalší život bez nej aj napriek tomu, že mám milujúceho a najlepšieho manžela a dvoch úžasných synov. Patrila jednoducho k nám, bola plnohodnotný člen rodiny, veľmi sme ju milovali a navždy ju budeme. Má niekto podobnú skúsenosť, je to normálne, že ju tak veľmi ľúbim? Stále mám pred očami to, čo sme zažili s našou drahou Larinočkou v posledné dni jej života. Kŕmila som ju striekačkou, nosili sme ju na rukách vyvenčiť, infúzie, no keď odmietala už aj vodu zo striekačky a dívala sa na mňa tými svojimi veľkými očami ... slzy mi stekajú po tvári a nemožem už ďalej písať, moje najdrahšie zlatíčko :(
Uvedomte si jedno. Smrť je súčasťou života. Nikdo tu na zemi nebude naveky. Ja sa stretávam zo smrťou už odmala a verte mi, že to nebolo zviera. Jednoducho každý živý tvor raz zomrie. Zbytočne sa tu budete " ohánať" peniazmi alebo kvalitou veterinárnych služieb. Zvieratko umrelo prirodzeným spôsobom, tak ako zomierajú stare a unavené zvieratká.
Aj keby ste mali milion peňazí kolobeh života a smrti nezmeníte. Môžte sa utešovať tým, že ste im poskytli kvalitný život a ten pes alebo mačka boli šťastné. Zviera si aj tak neuvedomuje smrť a bolesť, tak ako človek.
Jednoducho zvieratko vie, kedy sa blíži jeho koniec, utiahne sa na miesto, kde má pokoj a postupne v tichosti umrie a odíde do večných lovíšť, kde bude šťastné. Viem, že teraz si určite smutná a nešťastná, no tvoje zvieratko je už v nebi alebo raji. Určite je šťastné.
