...musím si ubližovať, rezať sa, bodať, škriabať, hrýzť, hocijak si spôsobovať bolesť...pomáham si tým, keď sa cítim osamelý a nepochopený, čo je vlastne stále, nenávidím ľudí, ktorí ma obklopujú, existujú pre nich len žúrky, alkohol, sex, skrátka "život"....nenávidím to, je mi z toho zle...ale takého človeka, ktorý by toto chápal v mojom veku nenájdete...preto nemám žiadneho kamaráta...mám kamarátku, ktorá mi dokáže síce pomôcť, ale takisto mi niekedy nevedomky spôsobí ešte väčšiu bolesť...mám ju priveľmi rád, keď mi je blbo, spomeniem si na ňu, že ona ma má rada ale potom si uvedomím, že aj ona má svoju naj kamošku, plus ďalších sto kamarátov...a niekedy mám pocit, že ma nemá o nič radšej ako každého chlapca, ktorému pozdraví...jej pozornosť si vysvetľujem faktom, že človek, ktorý si spôsobuje poranenia, má depresie, vyvoláva pohoršenie v spoločnosti a preto sa mi venuje lebo to vadí aj jej samej...keď mám pocit, že ani ona mi nepatrí, uvedomím si, že bez nej nemám nikoho...každý človek, s ktorým prehovorím, má najlepšieho kamaráta...ja som vždy ten tretí a nikde nezapadnem...trpím, keď viem, že je von, trpím, keď ide v lete na festivaly, trpím, keď vidím, že každý si váži život a dokáže ho "žiť na plno"...ja nemám záujem stráviť mladosť v ožranom stave, preťahovať bezcenné štetky a takto si "užívať"...lenže neviem ani ako by som chcel žiť...všetci nejak žijú, len ja sa oddeľujem od všetkých, všetko, čo robím, mi príde ako obyčajná strata času a klamanie samého seba...netúžim po živote, nechcem byť dospelý, nebaví ma život, som vďačný za to, čo som dostal, že mám aj talenty, že mám rodinu a domov, že mám ruky, s ktorými môžem tvoriť a nohy po ktorých môžem chodiť, že nemám žiadnu zákernú chorobu, za to som Bohu vďačný...pripadám si však zbytočný, nemám tu miesto, som len fľak medzi ostatnými, ktorý ak zmizne, všetkým tým len prospeje...musím si ubližovať, to je jediné, čo ma odpúta od samovražedných myšlienok, neverím, že sa to zmení, že s tým prestanem, že sa budem cítiť spokojný a šťastný...zdá sa mi lepšie zomrieť teraz, kým na mne niekomu záleží, ako žiť ďalej a možno úplne sám to nakoniec aj tak ukončiť...
Neverím, že sa z toho dostanem
jooooou.say@gmail.com :)
v prvom rade si ujasni , CO CHCES, nie co nechces
a potom za tym chod
a zrazu vsetko bude mat zmysel
nemas naj kamosa? no a co. radsej maj vela dobrych priatelov. a hlavne maj rad sam seba. ak nemas rad sam seba, ako ta moze mat rad niekto iny?
Deria-dakujem, snazim sa
lilly- hod...:)
ta3- vdaka, posobis mimoriadne inteligentne ked citam tvoje ostatne prispevky...si psychologicka?...lebo mas na to predpoklady...:)
bibba- mne to samozrejme vadi uz teraz, uz si nedavam dole tricko, s rodicmi som nesiel na dovolenku lebo by videli jazvy...:(
...a vseobecne ked si ublizim, porezem sa, bodnem a pod., potom ked pozeram na to ako to krvaca a ze nicim sameho seba, premohnu ma silne vycitky, niekedy dokonca este väcsia psychicka bolest ako som citil pred poranenim...:(
Zivot je o zmiereni sa so smrtou, a v jej momente byt zmiereny. Bez toho je zivot len utekom.
pretahovat bezcenne stetky... keby ta nejake chceli, aj ty pretahujes neboj sa. ale k veci... pride cas, ked uz nebudes mat tieto komplexy, nebudes taky osamely a zacnu ti vadit tieto tvoje rezy a rany po tele. ja som to volakedy tiez robievala ked som bola pubertacka, a dodnes to je vidno. a dnes sa zato hanbim, ved ludia si urcite myslia o takych ludoch co sa rezu, ze su pošahani alebo ich zacnu lutovat, ze chceli spachat samovrazdu. spamätaj sa, lebo hovorim ti, RAZ TI TO BUDE VADIT. viem, ze teraz to znie velmi nepochopitelne... ja ked som mala 13-14 som sa vykaslala na vsetko, najskor som nosila tie potitka na ruky, potom tie vyssie potitka a potom to uz bolo jedno, lebo som to mala stale vyssie a vyssie... nosila som niekedy take tie rukavicky az po laket... ako sa chces v lete vyzliect do tricka? ludia ta budu povazovat za choreho cloveka a potom sa este viac uzavries do seba... ked potrebujes bolest, najdi si nejaku dominu na internete, stretni sa s nou, moze ta aj oplut aj zbit, ale sam sa uz nerez. viem, ze ti tu nerozpravam take milucke slovicka, ale ja ti dohovaram surovo a tvrdo... nemyslim to v zlom. len myslim aj na tvoju buducnost...
je velmi dobre, ze nechces travit cas v alkoholickom a drogovom opojeni a pretahovat kocky ako na beziacom pase ako to robi vela mladych ludi v Tvojom veku, tym sa pravda vyclenujes z ich kolektivu, ale drahy Zbytocny, nastastie existuju aj taki ako si Ty a nie je ich malo, len ich treba hladat, neuzatvaraj sa do samoty, to este viac zhorsuje Tvoju situaciu, vyhladavaj spolocnost mladych ludi, viac doveruj svojej priatelke, urcite prechovava ku Tebe hlbsie city ako si myslis, ibaze tymito negativnym myslenim ju od seba skor odpudzujes ako pritahujes, zmier sa so situaciou, ktora momentalne je, vyuzi tento cas, ked sa citis sam na poznavanie seba sameho, skus sa mat trosku rad, mas kvality, ktore sa v dnesnej dobe tak casto nevidia, uz tym si vynimocny, ze mas vyssie ciele ako opijat sa, ze sa zamyslas sam nad sebou, neboj sa nazriet hlbsie do svojho vedomia a najdes odpovede ktore hladas, viac sa zapajaj do rodinnych aktivit, pomahaj mame, otcovi, rozpravaj sa s nimi, neboj sa otvorit svoju dusu, rodicia su ti, ktori Ta maju radi takeho aky si, ktorym zalezi na Tebe, len sa neutapaj v myslienkach typu: som bezcenny, iba tu zavadziam, nestojim za nic, lebo to pravda nie je, je tolko sposobov ako prospesne vyuzit volny cas a popri nich aspon na chvilu zabudnes na problemy, ktore Ta tazia, telesna aktivita, sport su dobrymi liekmi na smutok a depresiu, zivot je niekedy tazky, ale po kazdej burke raz slnko zase musi vyjst, raz sme hore, raz sme dole a ked sme dole, musime verit, ze sa to zmeni, ale musime sa predovsetkym o to my sami pricinit, nemozeme sediet, ronit slzy a dokonca fyzicky si ublizovat, tak zodvihhni hlavu hore a pozri zivotu naokolo priamo do oci, verim, ze to dokazes, ked budes naozaj chciet
ale noo, nic nie je take zle, ked sa na to pories z ineho uhla pohladu :) je fajn, ze to chces aspon riesit, ak si chces pokec povedz, hodim ti tu email :)
Zbytocny, nik nie je zbytocny na svete! Je to len tvoj (verim, ze docasny) zly postoj k zivotu. Poznala som jedno dievca, ktore rozmyslalo tak, ako ty, tiez si ublizovala, lebo bola zufalo nestastna. Dnes ma uz priatela a je stastna. Neries vsetko, nerozoberaj, mas priatelku, ktora by ta mohla opustit ale neurobi to. Iste mas rodinu a urcite by si si nasiel viac kamaratov, keby si sa o to snazil. Nikto nepride k tebe, ak o to nestojis. Co keby si sa donutil a siel viac von, zamestnaj svoju mysel aktivitami. Vsetko sa raz zmeni ale vsetko ma svoj cas a predovsetkym ty musis chciet. Ak to nedokazes, obrat sa na psychologa.
Cituj, kde som tu nadavala?
