chcem vas poprosit o pomoc. sam som zaskoceny z toho, co sa mi prihodilo. ale neviem si s tym rady. mal som nejake problemy a hladal som psychologa. tu na fore som sa docital o psychologicke lube albertovej. pisali tu ludia, ze im velmi pomohla a tak. tak som si o nej nieco pozrel na internete a nasiel som same dobre referencie aj na inych forach. preto som uz nevahal a objednal som sa k nej. az potial je vsetko v najlepsom poriadku. prisiel som na stretnutie a citil som sa naozaj velmi prijemne a slobodne. fakt to co sa pise ze je chapava a velmi priatelska je aj pravda. lenze...
a to lenze je ten problem. to prve stretnutie sa nejako pretiahlo, kym som zo seba vsetko dostal tak to trvalo nieco vyse tri hodiny. odchadzal som taky nejaky lahsi a spokojny. asi o mesiac som si povedal, ze by som sa s nou chcel este aspon raz stretnut a porozpravat. sice sme sa ten prvykrat dohodli na nejakych rieseniach, ako mam postupovat a tak a celkom sa mi to aj darilo. no ale aj tak som mal pocit, ze este by som k nej rad zasiel. tak som jej zavolal a spytal som sa, ci ma moze este raz prijat. ona sa smiala, ze si mysli, ze to zvladnem aj sam a ze mam este vyckat, ci to naozaj potrebujem. tak ze ano, povedal som ze dobre, teda pockam. no a o asi dva tyzdne som mal take nejake uplne vnutorne nutkanie ze fakt chcem este raz za nou zajst. tak som jej zase zavolal. tak uz mi dala termin a asi o dalsie dva tyzdne som teda prisiel.
a hned od zaciatku som mal taky nejaky divny pocit. najskor som vobec netusil co to je, preco mi je tam tak velmi dobre. no fakt sa s nou perfektne da porozpravat. a asi az tak o hodinu a pol som si odrazu uvedomil, ze uz viem co sa deje. ze som sa skratka do nej zalubil. no a to bol strasny pocit. lebo aby bolo jasne: ja mam 43 rokov a ona podla toho co mi povedala ma tak asi okolo 60. a obidvaja mame rodinu. my sme sa nikdy, ani ten prvy raz nerozpravali o jej rodine ani nejake naznaky o nejakom moznom vztahu.
ja ked som potom ten druhykrat odisiel som si to cele analyzoval a bolo mi jasne, ze cele je to nezmysel a beznadejne. aj som sa snazil si nahovorit, ze sa mylim, ze to nie je laska, ale jednoducho mi je s nou dobre a ona je taka chapava a velmi prijemna. ze to vo mne vyvolalo take pocity. ale bolo to zbytocne. ja proste na nu naozaj myslim ako na zenu, do ktorej som sa zalubil. a som si tym uplne isty. samozrejme som jej to ani slovickom ani gestom nenaznacil, asi by som sa pred nou dobre strapnil. takze ona vobec nic netusi a zije si dalej svoj spokojny zivot. zato ja sa hrozne trapim. moja manzelka je momentalne uz druhy rok v usa aj s dcerou, ktora tam chodi do skoly. mali sme taku rodinnu krizu a vyriesili sme to takto. nechceli sme sa rozvadzat ze sa uvidi, ci sa to nejako zlepsi ked si dame od seba trocha pauzu. mne rodina dost chybala, ale mam dost hekticke zamestnanie tak som to nejako ustal.
no a teraz uz vobec nemam zaujem zit so svojou manzelkou. neviem co robit. ked sa nad tym racionalne zamyslim je mi jasne, ze albertova by nikdy kvoli mne neopustila svoju rodinu. neviem ani ci jej to mam povedat. kedysi som mal nazor, ze k sebe patria partneri len primeraneho veku, teraz mam pocit ze keby mala aj 160, bolo by mi to jedno. mam ju fakt strasne hlboko v sebe. jediny clovek ktoremu som sa zdoveril je moja sestra. ta cita vselijake duchovne knihy a povedala mi, ze to musi byt nejaka karmicka vazba mozno z nejakeho byvaleho zivota. ja ale takym veciam vobec neverim. a keby to tak bolo, tak aj albertova by ku mne nieco citila. ona sa ale ku mne sprava iba ako ku kazdemu inemu. ved vsetci pisu o nej to iste, ze je k nim ako mama atd, ze je chapava a priatelska. no a to znamena ze ked je taka ku mne, nie je to nic mimoriadne. keby to bolo inak, uz by som to vycitil. uz k nej chodim uplne nasilu, stale si nieco vymyslim, ale je mi jasne, ze to tak dlho nevydrzi, mozno ma onedlho posle do prdele. ved dokola meliem to iste.
prosim vas, poradte mi ako dalej. ak je tu niekto z vas kto ju dobre pozna, napiste mi, co mam robit. ci jej to mam povedat alebo co ine sa da podniknut. ja viem, ze sa spravam ako pubertak, ved aj mne to tak pripada, ale toto je silnejsie ako rozum. v takej situacii som nikdy nebol ani ked som mal dvadsat. vtedy skratka ked aj som bol zalubeny, tak som to tej babe povedal a riesilo sa to. tu som uplne ochromeny. vsetko je proti mne: spolocenske zvyklosti, vek, rodinne vazby. a samozrejme aj jej nezaujem o mna ako muza. da sa s tym vobec nieco robit? nieco ine ako sa na to vykaslat. prosim vas neposlite ma do prdele aj vy. skuste sa na to pozriet trocha inak, mozno nieco vymyslite. predsa len viac hlav viac rozumu. dik!
Čo by ste urobili vy?
ano, to by bolo riesenie, keby ovsem som to aj vnutorne chcel uhrat do stratena. lenze ked je clovek zalubeny, tak po tom druhom tuzi. to sa neda len tak si povedat - nie je to realne, zabudni a hotovo. to clovek v takom stave splieta vsetky mozne riesenia a snazi sa najst take, ktore by prinieslo presne to, po com tuzi.
A ja si napríklad myslím, že táto žena - lekárka aj počíta s tým, že človek v ťažších časoch ( to ma predsa denno denne keďže je psychologička) sa nejako na ňu naviaže. Veď ona musí byť nie len lekárka ale aj priateľka človeka ktorého lieči, inak by sa nevyliečil a ani by mu nebolo lepšie.
Mal by si jej to povedať ale narovin ako to cítiš, všetky pre a proti , proste tak ako si to napísal nám. Povedz jej že sa cítiš v jej spoločnosti veľmi dobre.
No a ja si myslím, že potom bude aj ona šťastná že sa jej podarilo dať ťa do pohody a že aj vďaka nej prežívaš pekné obdobie. ...až na to trápenie, keďže vieš, že vzťah nie je možný, pretože obaja máte vlastné životy.
Ak je naozaj taká dobrá, zlej reakcie sa báť naisto nemusíš.
Takéto city sú prirozdené, načo ich dusiť?? nikomu tým nepomôžeš, sme ľuďia a keďže aj racionálny, ty by si tiež mal vziať na vedomie, že ona má svoj vlastný život a podobne.
Ber to ako životnú skúsenosť, ber to tak ,že život nekončí, že sám si sa presvedčil že je možné zaľúbiť sa v každom veku.
Smelo jej to povedz. Povie ti to samé.
Aspoň ti to pomôže uvedomiť si, že ešte stále je tu niekto, nejaká žena ktora kdesi na teba čaká, a táto skúsenosť ťa posunie ďalej.
Neviem prečo by si to mal tajiť. Veď ti pomohla, vďaka nej sa cítiš lepšie - je to z lekárskeho hľadiska ale cítiš tam tú vďaku a nejakú väzbu že ti pomohla, že si sa mal komu zdôveriť a podobne tak asi zvnikol tvoj, nazvyme to cit, k nej.
No čo myslíš Michal.K neľavilo by sa ti?
uz som rozmyslal ako asi by sa zachovala keby som jej to povedal. nemyslim si, ze by ma vysmiala, skor som toho nazoru, ze nie som prvy, ktory pri nej tak zareagoval. clovek sa s nou tak dobre citi, ze take city k nej uz pocas jej praxe museli mat aj ini klienti. ona nie je clovek, ktory by niekoho vysmial. ale zda sa mi uplne absurdne, ze by moje city mohla opatovat. je taka vyrovnana a stastna. naco by si to kazila nejakym podivnym vztahom este k tomu s klientom a v mojom veku.
moj nazor zas je taky ze ked jej to povies nic neziskas mozno ale ani nic nastratis..jedine ti moze povedat ze ona nema zaujem a tym budes aj vybaveny..takze jej to povedz,ved to je normalne a mozno budes prekvapeny hmm.uvidis.ved je normalne ked sa porozpravate nie?nic strasne to nebude bud ta odmietne al.prijme.ja by som to povedala..lahsie by som sa citila ze to vie..
Ak chces ist este niekedy za nou ako doktorkou, urcite si to nechaj pre seba. Ak nie, mozes jej to myslim povedat, ale bud pripraveny na vysmech, zhrozenie, ale mozno aj na opatovanie. Zivot je nevyspytatelny.
no vies, to si mi moc nepomohla. ale asi fakt keby som to pocul o inom by som mal taky isty nazor. ked je clovek zalubeny tak rozum sa tazko hlada, to je predsa stara znama vec.
da sa s tym robit jedine to, ze si das par faciek a studenu sprchu.. je totalne zbytocne jej hovorit takyto nezmysel. nikomu to nepomoze a tebe uz vobec nie. nie je ani najmensia sanca, ze rozvijat tieto tvoje fantazie dalej by bolo k comukolvek dobre.. na to ze mas cez 40 je naozaj az neuveritelne taketo naivne vnimanie
