Som mimo, ľudia, už druhý deň a dosť ma to deptá. Derealizácia, depersonalizácia? Necítim sa na určovanie čohokoľvek... Mám dojem, že moje telo je čosi úplne cudzie. Akoby to bola schránka, z ktorej pozerám, ale nemám k nej vôbec žiadny vzťah. Pred chvíľou som sa skúšobne porezala (viem, choré) a nič, žiadna bolesť. Pozerám na krv a nemám dojem, že by som ju mala nejak zastavovať, je niečím, s čím nemám nič spoločné.
Cítim sa ľahká (mám dojem, že na mňa nepôsobí gravitácia, takže ak sa rozhodnem vyskúšať to skokom z okna, možno dopadnem zaujímavo) a akoby som nemala kontakt s okolitými predmetmi. Celkovo okolie vnímam ako pohľadnicu, ako nejaký 2D obrázok. Dnes vo vlaku som mala dojem, že v skutočnosti všetko stojí a vonku sa len striedajú obrazy.
Čas absolútne stratil význam - aký je dnes deň?
Mám za sebou takéto stavy, iste, ale tentoraz sa mi to fakt nepáči. Čo myslíte, mám ešte počkať, kým sa navrátim do reality, prípadne tomu nejak pomôcť? Alebo mám kontaktovať psychiatričku/záchranku/ministerstvo zdravotníctva? (Nie, to posledné nemyslím vážne.)
Ako dosiahnuť návrat do reality?
Beriem Lamotrigin Actavis 2x denne a Zyloram 1x denne - viem, že keby som sa tým predávkovala, môže sa mi toto stať (to už mám odskúšané...), lenže posledné cca 3 dni som ich nebrala vôbec, pretože som bola v stave typu "zvládnem to aj bez liekov, šak mi je vynikajúco" - jo, je to blbý prístup, ale občas to na mňa príde.
Môže to byť z vysadenia?
len to nerob, neskac z okna, nic zvlastne by sa nestalo, a nic by to nevyriesilo.
Aj ja som sa niekedy rezala, alebo skor vyryvala si rozne znaky do koze alebo sa palila zehlickou..potom mi bolo vysvetlene ze je to vlastne len sprievodny znak toho, ze po niecom velmi tuzis, nieco velmi chces ale nemozes to mat alebo nevies ako sa k tomu dostat (alebo k niekomu) a takto si to chces vlastne zhmotnit, chces to nejako precitit, akokeby si to mala.
Beries nejake lieky? Tusim si raz spominala ze chodis na terapie? Pomahaju ti?
co mas doma za lieky?
Začalo to včera navečer, šla som spať a dnes je to akurát len horšie, ale ešte vždy znesiteľné. Jaj, možno som mala pohnúť kostrou už skôr...
Chod spat. Ak sa to nezmierni, potom kontaktuj psychiatra.
