neviem, ako mu vysvetlit, ze nie som uz male decko. mam 20, no on sa ku mne tak sprava. stale mi neveri, nedokaze pochopit, ze mam vlastny mozog, ktorym dokazem mysliet. stale mi despoticky rozkazuje co mam robit, ako mam zit..lezie mi to na nervy, no nemozem sa nijako branit, kedze som odkazana na zivot s nim v jednej domacnosti. robi mi aj neskutocne problemy vo vztahu s mojim priatelom-zakazuje mi ho a vyhraza sa, ze ma vyhodi z domu. ma strach, ze otehotniem, no to naozaj nehrozi, kedze beriem HAK. no aj tak to nechape. uz je dost stary a neda si nic vtlct do hlavy. ja uz pri nom nemam chut na nic, dokonca mi zakazuje stretavat sa s kamaratmi, vyvija na mna psychicky natlak -vyhraza sa, ze ma vymkne a tak..mam z toho hlboke depky, chapete, ludia v mojom veku sa normalne chodia bavit,stretavaju sa s kamaratmi, rozvijaju si svoj intelekt, no ja pri nom nemozem. je to komplikovanejsie este aj o to, ze zijeme bez matky, ktoru ja musim nahradzat. no necitim sa ako 50rocna zienka domaca, ktora musi byt stale vymknuta doma. poradte mi, ja uz takto nevladzem...
problemy s otcom
alebo aj intrak s priatelom by mohol byt realny
studujes denne?Teda denne studium? Neviem, ci ti mamina zomrela alebo odisla, ale ked si polosirota, tak mas narok na internat aj ked studujes v meste kde aj byvas.A popri studiu sa da zarobit na intrak a stravu
uz som to nanho skusala, ze som jednoducho neprisla par hodin...to bol potom bordel... studujem, on mi plati studium. priatel tiez studuje a byva s rodicmi, nemozem sa k nemu len tak nastahovat. navyse je to v dedine a to je este o to horsie, ze klebety sa rychlo siria. on si priatelku nenajde, to je ina natura...jednoducho introvertny tvrdohlavy chlap. a nemozem odist aj kvoli tomu, ze mi je luto brata nechat sameho...na jednej strane stav u nas doma neznasam, no na druhej strane mam otca velmi rada a nedokazala by som to vo vsetkom nechat sameho...je to tazke...a neviem, ako to mam riesit, aby sa nasiel nejaky kompromis
123,
mala som možno trochu podobný problém s mamou, aj keď my sme si skôr nerozumeli a ona ma v ničom neobmedzovala, ale otcovia sú iní. ale, čo ti chcem povedať je, že najlepšie riešenie asi pre vás oboch by bolo kebyže sa odsťahuješ. ty by si mala pokoj a on by si možno našiel priateľku a bol štastný. hmm..?
aj ja som sa chcela opytat ze si studuje, ale potom som to este raz precitala a pises ze si odkazana na zivot s nim v jednej domacnosti, ako to myslis?? Inac vyskusaj to neprist domov, ak sa ta opyta kedy prides tak mu povedz ze nevies, a neukaz sa doma... skus najprv "meskat" par hodin a ak nepomoze tak kludne aj par dni. A potom mu mozes povedat ze to zvladli aj bez teba doma :)
raz ked sa ti bude vyhrazat tym, ze ta vyhodi, tak sa nevrat domov niekolko dni. Ocino si uvedomi, co vsetko doma robis. Studujes este ci pracujes?Nemohla by si ist k priatelovi?
lenze ja sa mu to snazim stale vysvetlit. nie som jedinacik, mam mladsieho brata, ktoreho otec miluje a mna...mam pocit, ze nenavidi. takychto vystupov uz mojej strany bolo dost no vobec nepomohli.
ak si jedinacik tak ej to celkom pochopitelne. Mne robil tatko taketo vystupy pocas maturit a prijimaciek na vysku... V jednom z mojich zachvatov placu a nervov som mu povedala, alebo lepsie vykricala co som mala na srdci a uz je pokoj... Je to vsak individualne, a o to tazsie ze nemate maminku. Skus mu to nejak po lopate vysvetlit, ze ty nie si jeho zena ale dcera, ktora ma uz vlastny rozum a nemoze ti rozkazovat ako si mas zariadit zivot, a uz vobec by ti nemal zasahovat do tvojich vztahov, ci kamaratksych alebo partnerskych.
