preco ona ano a ja nie?
viem, ze to co tu napisem sa vam nebude pacit, ale jednoducho to zo seba musim dostat.
tak som si tu citala uz par mesiacov o psychologicke, alebo ak chcete liecitelke albertovej. kedze mam tiez kopec problemov, rozhodla som sa k nej objednat na sedenie. a namiesto toho, aby som od nej odisla stastna tak ako tu vsetci vypisuju, ja som naopak uplne deprimovana. teda nebolo to tak hned ked som odisla, to som aj bola stastna a optimisticka. ale ked som potom doma nad vsetkym zacala rozmyslat, tak som si uvedomila, co mi na tom vlastne vadilo.
hovorili sme spolu aj o tom, ze ma nebavi moja robota ani cely moj zivot. a ze mam z toho depky a niekedy sa mi nechce uz ani zit. manzelstvo mam celkom nanic a to sme spolu len dva roky. a uz si vobec nerozumieme. vlastne nic co sa tyka mojho zivota nema ziadnu hodnotu. a ked som si uvedomila, ze albertova je naopak stastna zena, ze ju bavi jej robota, ze vyzaruje len samu spokojnost a pohodu, tak mi to prislo velmi luto. co ma ona take, co ja nemam? preco su niektori ludia stastni a druhym sa nedari? preco niekomu osud nadeli len spokojnost a pohodu, a druhy sa musia trapit so starostami a byt len nestastny? je toto normalne?
ona ma pracu, ktora jej len dodava energiu a ja mam pracu, kde len zarabam peniaze a najradsej by som sa na nu vykaslala. vobec ma nebavi, uplne mi je z nej na grc. preco niekomu vsetko vychadza a druhemu nevychadza nic? ved aj ja mam vysoku skolu ako ona. tak ako je mozne, ze ja som si nemohla najst taku robotu, z ktorej by som sa tiez tesila?
nech mi nikto nehovori, ze to je vo mne, lebo podla mna je to osud. a co uz teda vobec nechapem, ze ona je stara a stastna a ja mlada a nestastna. no je toto normalne? nepiste mi preboha ze si mozem najst inu robotu, lebo v tom to neni. naozaj si myslim, ze je to hnusny osud a ten volakomu nadeli a volakomu neda ani suchy rozok.
a este by som chcela jednu vec vediet: cim to je, ze taka zena vie z ust vypustat tie spravne slova a vety? odkial sa to berie taka schopnost alebo talent alebo co to je? mna nikdy nic take pekne nenapada ked chcem niekomu nieco povedat. takze ja by som vlastne nemohla byt psychologicka to mi je jasne, ale ved su aj ine zamestnania, len vobec mi nejde do hlavy ako by som to mala zariadit, aby som na tom bola tak isto ako ona. teda nie taka stara, ale taka stastna a so vsetkym spokojna. da sa to vobec dosiahnut?
asi pisem jak po opici, ale normalne ma to vzalo a strasne ma to serie a zavidim jej. toto keby som mala v zivote, taketo stastie aspon na jeden rok nech aspon viem ake to je ked cloveku vsetko vychadza a vsetci ho zeru.
Preco su niektori ludia stastni a iny nie?
Tvoja praca by ta podla mna nesrala, keby si mala dobre manzelstvo, ale ak je manzelstvo na pizzu, tak to konci depresiou tak, ako to skoncilo u mna. Teraz psycholog a neskor psychiater, potom liecenie. Musis si najst ineho partnera alebo byt aspon trochu sama, aby si sa venovala trochu len sebe. Na co si vlastne zamerana? Kazdy clovek rozmysla obmedzene a veci zacne pripisovat osudu a neviem comu este. Treba pouzivat logicke myslenie, ak sa chces posunut dalej. Ak sa chces len plavit bez toho, aby si mavla padlom, tak sa potom necuduj, ze ta tvoj osud priviedol tam, kde si nechcela byt. Zacni rozmyslat, pre Boha, ved uz mas roky na to. Nebud obmedzena, nemyslim to v zlom. Ty mozes mat aj to, co ma pani A., akurat, ze ty neprides na to, ako sa k tomu dopracovat, resp. na to prides a vyjde ti to. Ak sa chces plavit dobre, tak musis mat nejaky smer a ty ho nemas.
To je otázka :)
Stastie je vec postoja. V tej istej situacii, jeden bude stastny a druhy bude bedakat a vypisovat na fora, ako sa ma hrozne. Je to vec postoja k veciam a ludom, vec toho ako danu situaciu prave hodnotis, co v danom okamihu vidis, vnimas a co citis. Nieco je dane, ale nieco sa da aj cielene a vedome sa naucit, ak ale budes chciet. Musela by si zmenit uhol pohladu na veci a ludi, musela by sa naucit rozmyslat pozitivne. V tom je to caro. A potom, zavidis tej pani, ako ju uznavaju. V pripade takychto ludi su za tym uspechom a uznanim roky a roky prace, ktoru ty teraz nevidis, ty vidis len ten uspech.
Zaujimava je tvoja poznamka- "ze chcela by si byt na jej mieste, ale v mladsom vydani" Trochu to o tebe nieco hovori. Ta pani, o ktorej pises je zrejma vyrovnana, ma dar komunikacie s ludmi, je empaticka a je si sebou ista, ona teda neriesi svoj vek, ale problemy ludi co sa na nu obracaju. Aj tam je caro jej uspechu.
Ak sa chces od nej nieco naucit, tak rozmyslaj nad tym, co robi inak ako ty, ako sa na veci pozera a skus to aj ty, ale hlavne jej nezavid.
Budem trochu cynicky. Jedni su stastni, lebo beru AD a vedia ojebovat a ini su nestastni, lebo AD neberu a ojebovat nevedia, ale ziju z poctivej prace. Vsak dobre, dobre, len ja to skor povazujem ako umenie:D
závistlivá - musíš prebrať zodpovednosť za svoj život, svoje činy a svoje zmýšľanie. Jasné, že nie každý dokáže všetko, čo si zaumieni, alebo, že keď na niečo budeš myslieť, tak to k tebe príde ako na koni. Lenže každý človek má oveľa viac možností, než si v skutočnosti uvedomuje. A KAŽDÝ by z tých možností bol príjemne prekvapený
nečakaj, že jedno sedenie spraví zázraky a že psychologička má čarovný prútik, ktorý ťa spraví šťastnou a spokojnou. Psychoterapia je dlhodobý proces, v ktorom je nevyhnutná tvoja spolupráca, maximálna dôvera a otvorenosť. Kľudne jej nabudúce povedz, všetko, čo ti prechádza hlavou, myšlienky hovor bez premýšlania nad tým, ako ich sformulovať, uplne sa jej poddaj a nemaj strach ani predsudky, čo si o tebe pomyslí. Kľudne jej povedz aj o tvojej závisti tak, ako tu nám, povedz, čo cítiš.
A závisť je hrozná hrozná vlastnosť, ktorá psynie z nevedomosti a nedostatočnej sebaúcty a zloby. Máš v sebe hnev a premietaš ho na jednej strane sama k sebe a svojmu životu a na druhej strane aj do závisti ostatným. Neospravedlňuje ani to, že závidíš jej šťastie, škodíš sama sebe
a tretia vec je ehm.. tvoje názory, o ktorých si tak presvedčená nedovoľujú ani tebe, ani nikomu, ti pomôcť, keďže všetko zvaluješ na blbý osud. Vidno, že si veľmi nevyrovnaná a neistá osobnosť a hrozne tvrdohlavá. Jasné, tvoj "osud" nepoznám a ani nemám právo ťa súdiť, ale tvoje životné postoje sú nesprávne. Dobrá vec v živote je, že takmer všetko sa s veľkou vôľou dá zmeniť a ak sa nedá, tak takmer so všetkým sa dá ako-tak zmieriť a vyrovnať, samozrejme, tiež s so silnou vôľou a vierou. Ale mám z teba taký pocit, akoby si vlastne nechcela byť šťastná. Akoby si chcela ostať nešťastná a aby ťa druhí ľutovali pre tvoj neprajný osud. A sebaľútosť je ďalšia odporná, hnusná vlastnosť, ktorej sa snaž zbaviť
Zmen pracu, najdi si konicky, nieco co ta bavi, hocico, co ta bavi nech je to akokolvek divne alebo sialene, skus sa nebrat tak vazne ani zivot ani situacie s nim spojene, divila by si sa kolko tvojich blizkych pocituje to iste, len s tym, ze to dusia v sebe a navonok vyzeraju stastne. Mozes skusit zacat citat knihy duchovneho charakteru, kde dostanes odpovede na vascinu tvojich zvedavych otazok (napr. Eckhart Tolle - Moc pritomneho okamziku) Drzim palce :)
nemala som tam vobec chodit. lebo som si len uvedomila priepast medzi nou a sebou. a aj ked mi tvrdila, ze clovek dokaze urobit uplne vsetko co si zaumieni, ja tomu neverim. kazdy clovek to nedokaze.
Ani ja nie.
ja nie som leniva, chodim pravidelne do prace a aj ked ma to nebavi, robim vsetko co mam v naplni a niekedy aj navyse.
