Obavam sa, ze to nie je ono ...

Tak, ani neviem ako začať, nechcem sa ani veľmi rozpísať, lebo tá podstata sa potom medzi riadkami stratí. Ide o to, že po 7 rokoch zisťujem, že som s niekým, kto mi prestáva vyhovovať. Áno, láska je, láska bola, naozaj silná, úprimná, inak by sme pár rokov na diaľku nezvládli. A možno to boli zbytočné roky, lebo človek všetko zistí, až keď partneri začnú spolu žiť. A tak sa aj stalo. Škola bola jedna kapitola, ktorú sme zvládli aj od seba, teraz začína zodpovednejší život a tomu môjmu tá zodpovednosť asi chýba. Nájsť si prácu je preňho asi tabu. Je jedna vec, nemôcť si nájsť, lebo je situácia na trhu práce taká, aká je. A na druhej strane - nechcieť si nájsť. V podstate nehľadá si prácu, nebol ani na web.stránke profesia.sk. Ak mu treba potvrdenie na úrad práce, tak milými slovami "pošleš mi niečo?" "Hocičo". Minule som našla tri reálne ponuky, v rámci jeho odboru, vraj mám poslať na hocijakú, jemu to je jedno. A keď som sa ho opýtala, či by žiadnu nešiel reálne robiť, povedal že ani nie. Takto to už bude v júni takmer rok. A ja čakám, čakám. Ja som na hľadaní práce intenzívne pracovala, pošťastilo sa mi až o 4 mesiace po skončení školy. Plat nič extra, ale viem, že mi to zatiaľ stačí, na živobytie, nie som na nikom finančne závislá. Vždy lepšie, ako nerobiť nič. Poslednú dobu chodím domov z práce o 6-7 (odchádzam o 7ráno). Začal mi vykrikovať, že sa oňho nestarám, že mu nevarím, neupratujem! Pritom upratujem každý víkend kompletne, cez týždeň veľmi zriedkavo,keď si ľahnem tak aj o 7 som schopná zaspať. Ale to je jedno, že som unavená, starám sa o poriadok tak aby bolo čisto a ako je to v mojich možnostiach. Cez týždeň nechá /niekedy/ špinavý riad - umyjem za ním, len aby bolo čisto, ale nie som schopná večer o 7 urobiť luxusný poriadok ako cez víkend. Varenie - chcela som mu nosiť jedlo z práce, varia nám tam úžasne, domáce jedlo za pár drobných, tak že to nechce! Pritom všetky moje kolegyne to tak riešia. A nerobio by mi problém navariť, však tiež mám niekedy chuť na "svoje", je to normálne. No... tam, kde bývame (ešte nie byt, bohužiaľ), je len jedna platnička na chodbe, žiadna pracovná doska, či voda na blízku. Jediné čo tu varím sú cestoviny, omelety, obyčajné rýchlovky. Ja sa snažím, aby sme sa už dostali na byt, ale s jeho prístupom, no ťažko. A na záver, nie je na mne finančne závislý, lebo ho financujú rodičia a jemu to tak zrejme stačí..... Tak sa pýtam, má toto vôbec perspektívu? Celé dni iba preleží za NTB, aspoň čo si voláme, nič efektívne nerobí. A ja sa mám oňho starať tak výsostne, ako si on praje? Ja som bola prísne vychovaná a viem, že toto by moji rodičia netolerovali. A ja som bohužiaľ, nastavená asi rovnako. Zrejme nedokážem byť obetavá a starať sa aj o lenivca, hoci ho mám, priznám sa, veľmi rada, ľúbim ho. Som sklamaná, no snažím sa byť silná a rozhodnúť sa čo ďalej, aby to bolo pre oboch dobré ... (?)