Ahojte, chcem sa iba vypísať, lebo žijem už dlhé mesiace v zvláštnom stave, skúšam všetko možné a stále sa trápim. Ak je niekto s podobným problémom, budem rada ak prispeje postrehom. Prestúpila som na inú školu, 2. stupeň VŠ, začala bývať na intráku, dovtedy som bola doma. Bývam s kamoškami z môjho mesta, čo je super. Ale prvý semester som začala trpieť úzkosťou, hlboké nádychy, stres z novej školy, prostredia, systému, žitia. V januári som zašla za psychológom, lebo sa stav počas skúšok začal zhoršovať, asi aj počasie sa podpísalo, a rozhovory s ním aj trocha zabrali, kým som bola doma. V súčasnosti beriem antidepresíva, tretí týždeň, pretože striedajúce sa stavy plačlivosti, precitlivelosti neprechádzali. Svet viac času bol čierny. To nie je všetko. Každý deň mám pocit, žijem v strachu, že každé jedno moje rozhodnutie (od toho čo zjem na raňajky, čo si kúpim - jedlo, oblečenie, ako veľa sa budem učiť atď.) mení môj život. Jasné, že mení. To je život. Ale ja mám strach a neschopnosť chodiť na nákup, míňať peniaze, robiť to čo ma bavilo (zdravá strava, pohyb, športy, ...). V hlave ma naháňajú myšlienky, to neustále premýšľanie, o tom aká som neschopná, čo viac by som mala robiť, že by som mala zvládnuť viac atď. Sama seba dostávam do zvláštnych stavov. To sa strieda s uvoľnením, s videním sveta zase príliš ružovo, vie ma chytiť strašná energia a kreativita. Všetko vnímam vyostrene, buď čierno alebo bielo. Aj telo na to reaguje, necítim sa vôbec dobre. Ráno nemôžem spávať, večer zaspávať, vstávam častokrát s vírením myšlienok v hlave. Lezú mi na nervy vtáky, ľudia, priatelia, hlasná hudba niekedy a podobne. Chodím si ráno zabehať, pohyb pomáha, ale častokrát sa mi nič nechce. Strašná lenivosť, to platí aj pre učenie, neviem sa donútiť v správnej miere, alebo všetko tak neprežívať. Mám aj priateľa, ktorý toto všetko vidí a spoznáva, čo sa so mnou deje. Štve ma, že neviem normálne milovať, hnevať sa. Nemám chuť variť, ísť si nakúpiť, častokrát si nepamätám, čo som v živote prežila krásne, s rodinou, priateľmi. Mám pocit, že predtým som bola aspoň ako tak normálna, mala v hlave priestor, odstup. Bola som sama sebou a šťastná. Teraz vôbec neviem čo so sebou. Som ako stratené dieťa. Mám 24 rokov, ako keby teraz si uvedomujem zodpovednosť sama za seba, plánovanie svojej budúcnosti, že všetko čo spravím, je len mojou zásluhou, dobré aj zlé, desí ma to. Toľko taký rozbitý príbeh, je toho veľa čo mám v hlave, ako sa to vo mne mení. Každý deň si pripadám, ako v zvláštnej realite. Veľmi si prajem aby to prestalo. Aby bol život každý deň len životom.
Psychické problémy, problém normálne existovať
Psychológ stanovil akú diagnózu? Len Depku? Ono, je to aj tým systémom, čo je teraz na VŠ, za dva roky 120 kreditov - zbierať bodíky, nahánať sa za zberom, nie za poznaním a častokrát sú tam nejaké povinné blbiny, ktoré keby to povinné nebolo, tak o to človek nezavadí..., neviem aký typ školy študuješ, ale ja som študoval humanitný odbor a nikam som neprestupoval ani si nemusel zvykať na nové prostredie..., len som do školy došiel po roku a dodnes si spomínam, ako som sa zimný semester a trochu aj letný naháňal, bo som chcel doštudovať do dvoch rokov+výber a výskum na diplomku mi zabral kopec času a než sa aj človek zorientuje...,škola ma inak veľmi bavila na prvom stupni, ale rozšírenie obzoru na druhom stupni, nebolo také radikálne, ako by som čakal...,nemám rád tento bolonský systém, niekto si to pochvaľuje, ale je to kreditové naháňanie a ešte keď si niekto nezvykne na nové prostredie a pod, že prestúpil...
Môže to byť prechodné a človek si potrebuje zrovnať to v hlave a horšie je, že za behu nevie...
magrilan 20mg, 1 tab. denne, viem, že treba dlhší čas. Musím byť trpezlivá. Prajem si už ticho v hlave, vtieravé myšlienky, dúfam, že lieky zaberajú aj na to...
A aké antidepresíva užívaš a v akých dávkach? Tri týždne je pomerne krátka doba, aby sa tieto lieky naplno prejavili na tvojej psychike. Ale ak zaberú naplno, tak uvidíš, ako sa ti uľaví.
