Pozname sa skoro cely zivot, od zakladnej, teraz mame obe 24 rokov, ja mam uz dlhe roky jedneho frajera, zijem s nim a chodim na VS, ktora je narocna, vyplna mi vacsinu casu, hl teraz kedze mam skuskove...
Ona mala pocas tych rokov vela "priatelov", aj jednu vaznu znamost, ked u neho byvala, ale aj to je minulost, bol to kreten...
Teraz je po dlhych rokoch uz par mesiacov single, akosi si nevie nikoho najst a stala menej spolocenska (co je este horsie, lebo takto ani nikoho nenajde..)
A v tom je problem, nema co robit, tak mi vola kazdy den, chce sem chodit sa ucit, byt tu, kecat...
Ja by som ju kludne videla raz za tyzden, ci dva, teda pokial mam skuskove az po skuske, jednoducho sa potrebujem ucit.
Otazka je, ci som ja SEBEC, ked ja mam to stastie, ze byvam v klude u priatela, ktory mi dava priestor a klud na ucenie, kdezto ona po rozchode je s rodicmi, ktori jej lezu na nervy a ona im. Alebo ci je normalne, ze JEJ POVIEM NIE, lebo myslim na seba a svoj klud, ktory pri uceni CHCEM MAT.
Ked jej poviem, ze musi byt samostatnejsia, viac priebojna v zivote a snazit sa zoznamit s novymi ludmi a robit, co ju urobi stastnou, odpovie, ze nema kamosky a kamosov prilis, tak co jej akoze ostava, ked sa na nu vsetci vykaslali...
Takto to bolo uz od detstva, vzdy mi volala, chodila ku mne a chcela byt so mnou, no teraz uz nereaguje poriadne na slovo NIE, resp mam pocit, ze jej ublizujem, tak neviem ci sa mam obetovat obcas a byt s nou, aj keby som radsej nebola (lebo mam svoj program), ak by som sa mohla rozhodnut...
